Blog Gabriely Závackej

Volám sa Terka, mám 45 rokov, som matka troch detí a tridsať rokov som vychovávateľkou v materskej škole v mojej rodnej obci.
Chcem povzbudiť všetkých, aby boli vo svojich modlitbách vytrvalí. Boh vypočul cez Matku Božiu moje modlitby. Bola to škola života. V mladosti som bola veriaca, chodila som na omše, modlila som sa ruženec. Ale nebolo to tak ako dnes, chýbala tomu hĺbka, skutočne náboženské prežívanie.

Mala som 18 rokov, zamilovala som sa do fešného Janka, svojím výzorom pripomínal princa Wiliama. Mal 20 rokov, už pár rokov chodil s Alenkou, dcérou riaditeľa štátneho podniku.
„Ahoj Terka.“ Prisadol si ku mne, srdce mi išlo vyskočiť z hrude, dlane sa mi potili.
„Ahoj Janko.“ Dúfala som, že na mne nevidno, akú mám trému. Vystupovala som na školských predstaveniach, čítala som v kostole sv. Písmo, modlila som sa ruženec. Necítila som trému pred množstvom ľudí. Aj svoju výrečnosť som mohla rozdávať, toľko som jej mala. Ale pred chlapcom, ktorý sa mi páčil, som nevedela povedať súvislú vetu.
„Zatancujeme si?“ Vyzval ma do tanca. V tých časoch to boli skutočne spoločenské tance ako valčík, čardáš, a nie tanec, ktorý skôr pripomína, ako keď vás zasiahne elektrina.
Usmiala som sa. Z jedného tanca sa stal ďalší. Aj domov ma bol odprevadiť. Mala som výčitky svedomia, lebo Janko mal priateľku Alenku. Jeho mamka ju už videla ako svoju nevestu.
„S Alenkou som sa už rozišiel.“ Povedal mi, keď ma vyprevádzal z nedeľnej sv. omše.
Mala som zmiešané pocity. Na jednej strane sa mi sen naplnil. Na druhej strane som mala výčitky svedomia, že Alenku pre mňa pustil ku vode. A pritom ja som žiadna krásavica nebola, bola som iba tuctové dievča, chudé, kým Alenka bola klasicky krásna. Nikdy som netrpela pocitom menejcennosti. Rodičia mi opakovali, že ľudia sú si rovní a každý človek má svoju hodnotu. A opakovali mi, že lepšie je byť škaredý a milovať boha. Ako byť krásny a byť prázdny ako bambus.
S Jankom sme spolu chodili rok, začali sme chodiť na predmanželské náuky ku pánu farárovi. Bolo to krásne obdobie. Bola som zamilovaná. Toto obdobie nám strpčovala Hanka, Jankova mamka.
Cez víkend sme boli skoro vždy spolu. Dni trávil u nás, ak sme nešli na výlet aj s mládežou. Z našej farnosti sa robili jednodenné výlety do prírody, pútnické zájazdy. A cez týždeň sme boli spolu iba večer. Ja som pracovala ako vychovávateľka v škôlke, on pracoval v meste vo fabrike. Domov prišiel okolo štvrtej, musel aj doma niečo pomôcť. A ku mne mohol prísť okolo siedmej. A to platilo i o mne, aj ja som mala doma povinnosti. Radosť mu kazilo, že mamka ho vždy vymkla. A tak sa stalo, že vonku čakal od pár minút až po hodinové čakanie. To záviselo od jeho tatka, ak bol doma, otvoril hneď, ak bol na svätej omši, tak aj hodinu. Ak bolo chladno, tak na otca čakal u svojej babky, ktorá bývala vedľa. Jeho mamka bola tak proti mne, že nepomáhalo ani dohováranie od Jankových starých rodičov, ani od jeho otca.
„Ja túto vychudnutá škratu nechcem! Nie je v nej ani trocha ženskosti. Kto to kedy videl, aby dievča cvičilo gymnastiku? Taký nemravný šport. A jej rodičia? Sú z chudobíc, nemajú nič. Kým Alenka je krásavica, jej otec je riaditeľ, matka inžinierka.“Takéto vety sa doniesli ku mne. A mňa to veľmi zraňovalo. Ale láska mi dávala silu. A ku svojej nastávajúcej svokre som necítila zášť, iba zármutok.
Nakoniec prišiel náš veľký deň, naša svadba. Bola som smutná aj za Janka, keď jeho mamka v kostole chýbala.
„Jankova mamka ma nikdy neprijme.“ Slza mi stekala z očí.
„Nebuď smutná, Terka. Hanka si ťa časom obľúbi.“Toto mi povedal otec, keď sme išli z domu do kostola. Vtedy sa chodilo pešo, nie v autách ako dnes. A na omšu chodila celá dedina. Žilo sa akosi viac súdržne.
Našu svadbu museli vystrojiť moji rodičia. Mamka Hanka nebola ochotná dať ani korunu. Na svadobnú cestu sme odišli do Vysokých Tatier. Boli sme dokonale šťastní. Po dvoch týždňoch sme sa vrátili domov a potom aj do svojich zamestnaní. Na konci záhrady sme si chceli postaviť dom. Do paneláku nás neťahalo. Boli sme deťmi vidieka. Tak sme bývali u mojich rodičov.

V piatok večer sme sa vrátili z Vysokých Tatier. Kufre sme ani nevybalili, s Jankom sme sa dohodli, že pôjdeme navštíviť jeho rodičov.
„Terka,“ Manžel ma chytil za ruky. „Ak nechceš, nemusíš ísť k našim.“
„Nemám sa prečo skrývať pred tvojou mamkou!“ Povedala som trocha vzdorovito.
„Keď mňa nešetrila, nebude ani teba. Nechcel by som nezhody medzi vami. Veľmi by som sa trápil.“
„Poznáš ma Janíček, že kto do mňa ide kameňom, ja do neho chlebom? A som aj ako taká Popoluška, ktorá rany dostávala, ale nerozdávala ich.“
„Je to tvoja najobľúbenejšia rozprávka. Ale chcel by som, aby deti poznali aj tú o Snehulienke.“ Zasmial sa.
A tak sme sa vybrali, ja „Popoluška“ a môj „Princ Wiliam“. Len v tých časoch bol tento princ iba malý chlapec. Rifle, svoju dennú uniformu som vymenila za pekné nedeľné šaty, chcela som spraviť dojem najmä na mamku Hanku.
Ako šťastní novomanželia sme sa vybrali ku svokrovcov na návštevu. Vošli sme do bránky a cítila som, že môj Janko je napätý. Veď mnoho ráz musel čakať vymknutý pred dverami, kým mu ocko otvorí. Janko zaklopal, otvoril nám jeho otec. Zvítal sa so synom aj so mnou. Vyzuli sme si obuv a išli do obývačky. Svokra Hanka nás chladne uvítala, s manželom si sadla na sedačku a ja som si mala do jedného kresla, Janko do druhého. Ešte som nebola v dome svokrovcov. Môj pohľad však upútal obraz. Na ňom bol môj manžel a jeho bývalá priateľka Alenka! Mne sa vtedy zatmelo pred očami, v ušiach mi začalo hučať, kolená sa mi triasli. Ruky ochabli. Bola som ako v šoku.
„Terka!“ Priskočil ku mne Janko.
„Asi tehotná nebude, ibaže by ste to robili pred svadbou.“ Cítila som zlomyseľný tón v hlase svojej svokry.
„Ako môžeš byť taká bezcitná?!“ Janko bol nešťastný. Na stene videl veľký obraz ako stojí v obleku aj s Alenkou v pekných modrých šatách.
„Janko, zober ma preč odtiaľto.“ Rozplakala som sa. Nemohla som tam po tom zostať. Bolo to zlomyseľné od mojej svokry. Všetko naplánovala. Obraz, posadenie nás dvoch, aby som si hneď všimla fotografiu na stene. Naozaj som cítila zlobu, hnev. A také veci som nemala v povahe. Pár dní som so svojím manželom ani nehovorila. Nebola som schopná sa dlho hnevať. Hnev vystriedala bolesť, bolesť z krutého odmietnutia mojej svokry. Prečo ma tak nenávidela? Tým obrazom na stene mi dala najavo, že tam nie som vítaná ani ako nevesta.
„Odpusť mi, že si sa pre mňa tak trápila.“Janko ma pohladil po hlave. „Časom si ju získaš, najmä po tom, ako budeme mať prvé dieťa. Zblíži sa s nami cez naše deti.“
„Janko, kiež by si mal pravdu. Ale poznáš svoju mamu.“
Ako sa hovorí, ráno je múdrejšie večera. Po práci v škôlke som prišla domov, navarila som. Večer som išla na svätú omšu a po nej na spoveď. Duchovný otec našej obce vedel ľuďom dobre poradiť. Keď prišiel na mňa rad, kľakla som si na kľakátko a po vyznaní svojich previnení som začala:
„Čo mám robiť? Moja svokra ma nenávidí.“So slzami v očiach som mu rozpovedala priebeh našej návštevy. Pán farár vedel aj to, aké problémy mal môj muž s matkou.
„Nemáš to ľahké, dievča.“ Krútil hlavou. Aj keď som už bola vydatá žena, pani, pán farár vo mne videl dievčatko.
„Čo mám robiť? Ak budem chodiť na návštevy, stále to bude také. Dá mi pocítiť, že tam nie som vítaná.“
„Už tam viacej nechoď.“ Keď videl môj nechápavý výraz, pokračoval: „Tvoja svokra ťa nechce vidieť. A každou návštevou by si iba jej averziu voči tebe prehlbovala.“
„Ale ja som jej nič neurobila. Iba nie som z takej dobrej rodiny ako jeho bývalá priateľka.“
„Viem, Terka. Ty nie si vôbec na vine, ale už tam viac nechoď, kým sa jej nevraživosť voči tebe zmierni.“
„Môj Janko hovorí, že matka by ma mohla prijať, ak budeme mať prvé dieťa. Bude to hrdá babička.“
„Môže to tak byť. Ale túto pani poznám veľmi dlho. Je veľmi tvrdohlavá.“
„A čo mám robiť?“ Cítila som sa bezmocná.
„Modliť sa, modli sa ku Panne Márii. Nikoho, kto sa utiekal pod jej ochranu, nesklamala. Ja sa budem, tiež modliť, ty aj tvoj manžel, aj tvoji rodičia. A už sme na ňu piati. Toto obmäkčí jej srdce.“
„Ale ako dlho? Mňa to bolí. Janko má pre mňa s ňou nezhody, aj keď som jej nič neurobila.“
„Modli sa ruženec, dieťa moje. A ver matke Božej. Modlitba je najsilnejšia zbraň na zatvrdnuté ľudské srdce. A budú to skutočne vypočuté modlitby. Ale musíš sa modliť s vierou, nádejou.“

Odvtedy sa začal môj ružencový maratón, doslova maratón, ktorý trval osem rokov! Denne som kľačala pod čerešňou na našom dvore počas teplých večerov. V zime som sa modlila k obrazu Panny Márie. Boli to moje najkrajšie aj najsmutnejšie roky života. Pán Boh nám požehnal tri deti, dve dievčatká a jedného chlapca.

Alenku, bývalú priateľku môjho manžela som stretla a nebolo to nič príjemné. Kočíkovala som svoje prvé dieťa a práve som kráčala popred domom, kde bývala. A čo sa stalo, som vôbec nečakala.
„Ty zlodejka mužov!“Vybehla na mňa zúrivá Alenka s natáčkami vo vlasoch, v širokých teplákoch.
Ja som cítila veľký strach o svoje dieťa v kočíku, iba inštinktívne som kočík viac uchopila a nad dcérkou som urobila ochranný štít. Ale našťastie sa nestalo nič, ako v Latinskoamerické telenovelách, kde bývalé lásky sa mstia na deťoch svojho bývalého. Pristúpila ku mne. A odrazu som pocítila, ako ma páli pravé líce. A ktovie, či dlaň nepálila aj Alenku. V inom človeku by sa nahromadila zlosť, facku by vrátila. Ale ja som povahy miernej, som ako Popoluška, ktorá dostávala rany, prijímala ich, a nikomu nič nevrátila.
„Prečo si ma udrela?!“ Iba som sa spýtala.
„Za to, že si mi ukradla frajera.“
„Ale on si vybral mňa, to znamená, že teba už neľúbil. A teraz dovoľ, musím odísť, moja dcéra sa pre teba rozplakala.“Keby to bolo ako v telenovele, ja by som jej tiež dala facku, zdrapila ju za vlasy a vymietla ňou chodník.
„Nemám rada, keď mi niekto zoberie, čo je moje!“ Odula svoje pekné pery a dupla nohou.
A vtedy mi to došlo. Ona môjho Janka nemilovala. Bolo to dievčatko bohatých rodičov a musela mať všetko, čo chcela. A keď niečo nevyšlo podľa nej, tak sa správala ako rozmaznané dievčisko.
„Janko bol z jednoduchej rodiny, na teba čaká niekto z bohatej rodiny, ten čo si ťa zaslúži a ty jeho. „Po týchto slovách som išla ďalej.
Prvá dcérka sa mi narodila dva roky po svadbe. Potom prišla ďalšia dcérka a nakoniec prišiel syn. A ubehlo osem rokov. Ako ten čas len rýchlo beží. Ja som sa modlila ružencový maratón. Vkladala som tam svoju bolesť, krivdy, semtam aj hádky s manželom. A modlila som sa plných osem rokov. Môj spovedník, pán farár, ešte stále bol v dedine, ma povzbudzoval vo viere, že raz budú moje modlitby vypočuté.

A prišlo to v krásny májový deň, mesiac máj, ktorý je zasvätený Panne Márii. A Boh cez Pannu Máriu moje modlitby vypočul. Začalo sa to iba obyčajným zvončekom. Nazrela som cez okno, opatrný treba byť.
„Mamka?!“ Otvorila som vchodové dvere. Bola som prekvapená, najprv som pocítila radosť, ale potom som cítila bolestné zovretie, že nebodaj ma prišla svokra Hanka ponižovať.
„Mohla by som vidieť svoje vnúčatá?“ Pýtala sa svokra. Z jej tónu nenasvedčovalo nič, že by ma prišla ponižovať.
„Poďte dnu.“ Na viac slov som sa vtedy nezmohla. A to som inak taká výrečná! Vpustila som ju dnu, zavolala som deti zo záhrady. Najmladšieho syna som kŕmila detskou výživou.
„Deti sú úplne ako ocko.“ Hovorila svokra. „Môžem ho zobrať na ruky?“
„Je to váš vnuk, máte právo ho objímať. Ja by som ho sama ku Vám nosila, keby…“Ale nedopovedala som.
„Bola som ku tebe hrozná. „Svokra mala slzy v očiach.“ Za tie roky som si mohla vnúčatá užívať, brať na prechádzky.“
„Nikdy nie je neskoro. A okrem toho vám Janko deti nosil, keď mal voľno.“
„Pre vlastnú pýchu som premárnila roky!“ Plakala. „Cítila som také prázdno, depresiu, smútok. Až vtedy sa mi vrátil pokoj do duše, keď som si uvedomila, ako som ti ubližovala. Ale pokoj mi dlho netrval. Prišli obavy, či mi odpustíš. S tým som posledný rok zápasila.“
„Ja som sa za vás dlhé roky modlila! Za túto chvíľu! Moje modlitby boli vypočuté!“ Cítila som skutočne duchovnú radosť.
„Odpusť mi!“ “ Už som Vám odpustila dávno. Len som sa držala rady pána farára, aby som ku vám nechodila a nezväčšovala vašu averziu voči mne. To nebol prejav urazenosti. “ Obe sme sa rozplakali a objali.
Boh cez Pannu Máriu vypočul moje modlitby. Odvtedy sa naše vzťahy zlepšili. Navštevujeme sa. A teraz som pre ňu najlepšia nevesta na svete!
Chcem vydať svedectvo, že modlitby budú vypočuté, ak sa modlíte sústavne a s úprimným srdcom!