Autorka je Marika Ritomská, Editorka som ja:
Mnohí účastníci našich piatich medzinárodnych konferencií, ktoré organizujeme od môjho pôsobenia v parlamente, našli odvahu a priniesli svoje svedectvo z pracoviska. Každé svedectvo malo spoločnú niť,
a to zlé vzťahy na pracoviskách. Je obdivuhodné, ako na takých pracoviskách môžu naši občania pracovať. Vyjadrujem obdiv mnohým občanom vstupovať na pracovisko, kde nevedia či ich v ten deň nevyhodia. Ako podať na takom pracovisku, kde vládne mobbing kvalitný výkon? Tam vládne strach a všetci prežívajú zo dňa na deň a z minúty na minútu.Toto nám priniesol vývoj po roku 1989. Slovák ide proti Slovákovi. A miesto činu? Pracovisko. – takto končí svoj článok p. Gabriela Zavacká na svojom blogu v Pravde pod názvom Otec Márián Kuffa je mobbovaný. Tento článok napísala len dva týždne po skončení medzinárodnej konferencie Dôstojné pracovisko v Prahe, ktorej sa za Slovensko zúčastnil Inštitút ochrany ústavných práv. Mali tu byť aj štátni zamestnanci z Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR? Niet pochýb – mali, ale nikto im to nekázal a nikto ich tam neposlal.
https://www.youtube.com/watch?v=dzfyxz97Ffs7
Nadpis článku pani Gabriely Zavackej zaujal. Čitateľ chcel vedieť, čo sa v jeho obsahu skrýva. Veď, povedzme si pravdu, Slovensko je navonok „kresťanské“, ale jeho kresťanská politika je falošná. Aj tam sa zameral výskum Inštitútu ochrany ústavných práv. Lebo slovenský katolicizmus usvedčil sám seba z mobbingu. Usvedčili sa v médiách veľkou kauzou Mons. Bezáka. K tomu si dajme otázku: Môžu byť politici „kresťanskejší“ ako biskupi? Ak je skazená hlava, čo je s telom? Ktosi už povedal, táto „ryba smrdí od hlavy“. A táto ryba sa zase trepe aj do parlamentu v osobách svojich pätolizačov, resp. pomocou kresťanských politických strán za pomoci starých politikov – egomanov (Hlina, Kuffa, Škripek, Vašečka, Záborská, Matovič). Ani jeden tento kresťanský politik nespolupracoval v boji proti mobbingu v minulom volebnom období. Ani jeden z nich neprišiel aspoň na jednu medzinárodnú konferenciu v rokoch 2013, 2014, 2017, 2018, 2019. Ako chcú teraz pomáhať občanom? Ako chcú spolupracovať v parlamente? Keď už teraz si každý nesie svoje ego do parlamentu. To je dôvod na hlbokú orbu v Ústave a v zákonoch. Kto to spraví? Vari títo lídri politických strán s „nálepkou“ kresťanské?
Všetci kandidáti-poslanci sú plne závislí za nomináciu a úspech vo voľbách od svojho „šéfa“ alebo centrály hnutia či strany. Poslanec Národnej rady Slovenskej republiky stále nemá konkrétnych voličov, ktorým by bol zodpovedný za svoje pôsobenie v parlamente. Náš doterajší systém zaručoval, že bez strany sa do parlamentu určite nik nedostal. Poslanec mohol zostať v úzadí, ale nemal vlastný zdroj legitimity voči straníckej disciplíne, ak si chcel presadiť svoj názor. Dnes po 30 rokoch môžeme konštatovať, že sociálne vedomie Slovenska je choré. Je choré predovšetkým vďaka takto zvoleným predstaviteľom tohto štátu, ktorí odmietajú ozdravenie medziľudských vzťahov.
PRETO – na Slovensku stále máme ideálne podmienky pre vytváranie mobbingu, bossingu, stalkingu bez postihnutia vinníkov. K tomu nahráva štýl riadenia v rámci tržnej ekonomiky, kde do popredia vystupujú silní jedinci na úkor slabších. To sme tesne po nežnej revolúcii ešte netušili, že to takto bude, a keby to ľud vedel, tak by zlynčoval nielen komunistických predákov, ale aj následných zákonníkov, čo prevzali moc po komunistoch, lebo sú to práve oni, čo zaviedli túto deviantnú deformáciu zákonodarstva, ktorú sme pracovne nazvali deklinácia práv v postkomunistickom štáte.
Vývoj pokročil a dnes sa nám ukazuje, že nie každý, kto zastáva funkciu nadradenej osobnosti, takou osobnosťou skutočne je, neopomínajúc jeho pracovné schopnosti. I keď je správne fungujúca organizačná kultúra dobrým predpokladom priateľskej atmosféry v podniku, nie je zďaleka plne dostačujúca. Štýl riadenia a osobnosť vedúceho hrajú v tomto smere dôležitú úlohu. Vedúci pracovníci sústreďujú vo svojich rukách značnú moc a spôsob ich riadenia, komunikácie a spôsob jednania s podriadenými má na vzťahy na pracovisku rozhodujúci vplyv. Na pracoviskách vládnu často mobbéri a títo predvádzajú svoju moc. Kto ich na vedúce miesta vlastne dal. Kto stojí za nimi? Ten, kto nespolupracuje so skupinou vodcu a s vodcom, ten sa stáva obeťou a je to vždy vopred jasné, viditeľné z každého gesta „šikanérov“. Malá šikanérska skupinka dokáže šikanovať dosť veľkú skupinu v určitom teritóriu. Príkladom zlého pracoviska je aj náš parlament.
Ako sme zistili, v niektorých prípadoch zo strany zamestnávateľa je možné uvažovať o nude a nevyťaženosti, ktorá umožňuje venovať sa prenasledovaniu druhých. Možno povedať, že tu ide aj o zlé riadenie, o určitú formu likvidácie konkurencie na pracovisku a vytváranie obetného baránka pre prípad, že sa bude prepúšťať. Mnohí jedinci na pracovisku útočia v snahe udržať sa na svojej „stoličke“, prípadne zvýšiť svoj status. Násilie na pracovisku uberá energiu, znižuje efektivitu práce, spôsobuje neprehľadnú situáciu a vzťahy a ohrozuje bezpečnosť práce.
Preto aj prípady, ktoré mojimi článkami zverejňujem, chcem verejnosti poukázať, že správanie sa zamestnávateľa na pracovisku sa často dostáva do rozporu so zákonom, najmä ak ide o násilie voči statočnému a slušnému zamestnancovi, ktorý ani pri sústavných útokoch nedokáže prejaviť akú – takú ochranu svojej osoby, nakoľko za súčasných podmienok na trhu práce má strach, že jeho zverejnením príde o prácu. Konanie páchateľa – mobbéra je vedomé s priamym úmyslom, o to viac potrebujeme takéto konanie zviditeľniť a sankcionovať.
Zlepšila sa spravodlivosť v tomto volebnom období? Zvýšila sa kompetencia úradov práce v ústrety občanovi? Zlepšil sa prístup štátnych úradov voči občanovi? Zlepšila sa naša justícia? Na to si môže každý odpovedať sám.
Žiadosti o právnu radu, ktoré mi posielate, dokazujú, že na Slovensku sme sa nevenovali alebo sa nechceli venovať problémom psychického teroru na pracovisku. Tento problém dosiaľ nerieši ani jedna politická strana, len sa tu pretekajú a chcú zaujať pozornosť voličov. Veď sú to práve oni, ktorí zabezpečia, aby politici zasadli do vytúženého kresla v rokovacej sále parlamentu. Tu prebieháva rozprava, ktorá sa svojím vývojom zvrhla do prekárania, vyčítania vzájomných chýb a nedostatkov. Musíme si uvedomiť, že mobbing je sociálna patológia pestovaná aj v parlamente. Patológia je hlavne v tom, že bossovia a mobberi nie sú schopní viesť dialóg, nevedia zmysluplne komunikovať. Občania – pomocou médií – uverili úlohe poslanca navrhovať a schvaľovať zákony. Preto moje oslovenie vlády na prípravu antimobbingového zákona bola jediná cesta k jeho prijatiu. Vtedy som ešte nevedela, aká je to hra. Postupne sa odkrylo a to dnes už každý rozumný občan pochopí, že pracovať v tejto „klietke“ rokovacej sály nie je prínosom pre občanov. Prínosom neboli ani pravidelné stretnutia klubu OĽaNO. Dosiaľ platilo, že poslanec Národnej rady Slovenskej republiky nie je zvolený z určitého miesta či obvodu, a preto je anonymný voči konkrétnym voličom a nie je viazaný na volebný okrsok. Každý deň nám novinári prinášajú informácie, ako sa kšeftuje a podvádza medzi kandidátmi. Nikoho nenapadne, ak sa toho dopúšťajú kandidáti teraz, čo potom budú robiť v parlamente. Stále máme nenaplnený cieľ Nežnej revolúcie. Možno práve na tom si postavila Slovenska liga svojho lídra Vladimíra Mečiara, je to dobrá politická reklama
Žiaľ ani súčasná vláda SR sa nevenuje problematike ochrany ľudských práv. Po návrate z Prahy sme postúpili materiál o násilí na pracovisku a oslovili naše Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR a čakáme na spätnú väzbu.
Anti-mobbing je vytrvalý boj za „ľudské“ vzťahy (v práci?) a v konečnom dôsledku ide o zápas za ideály a hodnoty demokracie a humanizmu Právnická definícia pracovnoprávnej pozície zamestnanca v súkromnom sektore je otrokárstvo. Potvrdzuje nám to správa Medzinárodnej organizácie práce (International Labour Organization) z roku 2006, kde sa konštatuje: Európu zasiahla epidémia tyranie na pracoviskách. Odvtedy sa situácia stále iba zhoršuje, a stav je už dávno neúnosný.
Ako nás informovali kolegovia v Prahe, Medzinárodná organizácie práce zahájila projekt Posilňovanie kapacít sociálnych partnerov a sociálneho dialógu v novom svete práce, ktorý poskytuje všetkým európskym krajinám prípležitosť vymenovať si názory a skúsenosti a konzultovať o spoločných problémoch a postojoch v meniacom sa svete práce. Kde je sloboda? Kde je demokracia? Kde je morálka? Kde je humanizmus? Kde sú zákony“? A čo je vlastne tá „Ústava“? Nie je to náhodou ten „inverzný obraz“ občianstva, resp. sociálneho šialenstva? Odpovedáme: To všetko je krivé inverzné zrkadlo, v ktorom sa Schweinereich má ukazovať ako „harmónia zákona a demokracie“, ale po rozbití inverzného zrkadla vidíme diagnózu: Je to sociálna idiocia a psychopatia.
Slovenská spoločnosť nebude pripravená uchopiť svoj životný priestor pokiaľ občania nedospejú k presvedčeniu o potrebe ale aj životnej nevyhnutnosti aktívného záujmu budovania demokracie.
Celá debata | RSS tejto debaty