Blog Gabriely Závackej

Hrdina môže byť podľa vikipedíe:

• odvážny, udatný človek, ktorý vykonal veľký skutok, bohatier
• ústredná postava literárneho, filmového diela alebo počítačovej hry, pozri protagonista
• v slovenčine skloňovaný vzor pre mužský rod –

Osobne mne ide na nervy, keď sa oslavujú hrdinovia, ako zvládli svoju ťažkú životnú situáciu. A prečo považujem pojem Hrdina za prázdne slovo v reálnom živote?

Vikipedia uvádza: že hrdina je človek, ktorý vykonal veľký skutok. Zachráni niekomu život za riskovania svojho. Požiarnici, zdravotníci. Bohatier slovíčko už patrí do sveta literatúry.

Vypuknutie pandémie boli sociálne siete a médiá plné obdiv ku zdravotníkom, predavačom potravín a iné povolania nevyhnutné. Ostatní sme mali karanténu – jar 2020. Sú to hrdinovia, zaslúžia si obdiv. Ale skutočne sú to hrdinovia? Alebo skôr to robili proti svojej vôli? Ak by odmietli pracovať, prišli by o prácu, o príjem. Účty platiť treba. Sú to hrdinovia proti svojej vôli.

Aj vojaci išli do vojny, iba preto lebo museli – trest smrti, zabezpečiť rodinu a inak prinútení. A to boli vojny zbytočné. Ani tých by som nevolala a neoslavovala ako hrdinov. Proste museli.

Vodiči MHD, tí ani nie sú tak ohrození, sú v kabínke. A vtedy museli byť hrdinovia a mať respirátory, aj keď boli zbytočné. S nikým neboli. Až na reportáž v novinách, sa od tej zbytočnej šikany upustilo.

Lekári, zdravotnícky personál sú neustále teraz ohrozovaní kovidom, okrem presilenia. A oslavovať ich ako hrdinov, len proti svojej vôli. Výplatu. Už politici sa nestarajú, že sú preťažovaní, zle pracovné podmienky. A zle pracovné podmienky, a hrdinstvo proti svojej vôli sa dá pretaviť do každého zamestnania. Odvahou je pracovať zadarmo a mzda v nedohľadne. Alebo opustiť svoju rodinu a hurá za hranice, za príjmom. Aj to sú hrdinovia proti svojej vôli. Je to rozumné a jasné, keby nemuseli, tak by to nerobili!

Byť hrdinom proti svojej vôli je hanbou štátu! Politikov.

Kovid nastavil zrkadlo resp. odhálil už hlbšie problémy, ktoré tu boli. Za 20 rokov slovenská spoločnosť zdivela. Príklady:

1. Teta sedela u odbornej lekárky a písal sa ešte poradovník na papier, aj dnes sa to robí niekde. A prišla pani, ktorá uviedla, že je psychicky labilná. A taká mala predtým prednosť. Pani dlho čakajúci ľudia museli pustiť. A dnes? V čakárňach, na uliciach, nie je kopa Slovákov s poruchami so psychikou? Už dnes sa nik nad tým nepozastavuje. Za tie roky, duševné choroby narástli. Rozkvitli.

2. Pred 20 rokmi bolo bežné oslovenie: Nepotrebujete pomôcť? A dnes počujete túto vetu?

A dnes nie sú obľúbení ľudia, ktorí dávajú najavo svoje problémy. Ľudia neradi počúvajú niekoho sťažnosti. Majú svoje problémy dosť.  Ale obdivujú tzv. „hrdinov“, ktorí napriek svojim problémom sa usmievajú, šíria radosť. Radosť, ale pred ľuďmi. A ako sa správajú v súkromí? sú skutočne tak hrdinskí, že tak statočne nesú svoje trápenie? A či by človek nebol nemilo prekvapený, keby takúto  hrdinskú osobu navštívil nečakane doma a miesto vysmiatej osoby by zbadal neurotika? Teda iné správanie na verejnosti, a iné v súkromí.

Nechcem nič tým povedať. Ale je to paradox. Ak sa človek sťažuje každému, častokrát je to volanie o pomoc. Podľa mňa ak sa takáto osoba nakopne, tak neprejde na notorického sťažovateľa, hundroša, negativistu.  A  pomôcť už notorickému hundrošovi negativistovi už bude fakt neskoro.

Znie to ako z úst lacného motivačného kouča alebo nejakého švindléra ezoterika, že človek je strojcom svojho osudu sám. Vari, ten, ktorí prišiel o prácu? zadlžil sa, trpí šikanou, je chorý? že on ovplyvní svoj osud? A kde je tzv. spolupatričnosť? Spoluzodpovednosť?

Aj samotná cirkev má lacný slogan, že modlí sa modlí. Treba aj to. Ale zabúda na pointu vieru, pomáhať svojim blížnym.

A hanbou celej spoločnosti je: sebectvo, individualizmus, že človek je vo svojom trápení sám. A zo strany štátu, ešte občan dostane viac rán.