Blog Gabriely Závackej

Nejasné siluety sa blížia. Utekám. Neobzerám sa. Dochádza mi dych. Zastavím. Otočím. Pred sebou vidím tri postavy, nekráčajú, ale vznášajú sa! Cítim strach, bežím ako o život ďalej. Dochádza mi dych, zastavím sa. Otočím sa. Pozriem, chcem vedieť kto ma prenasleduje. Ale cítim, že robím chybu. Sú to oči, ktoré ma paralyzujú, keď na neznáme bytosti upieram svoj zrak. Chcem sa otočiť, nemôžem. Chcem hýbať nohami rukami, nemôžem. Chcem volať o pomoc, nemôžem. Priestor okolo mňa sa zmenšuje. V desivých postavách poznám svoje dve kolegyne! Tretiu tvár nepoznám. Je nejasná. Začínam cítiť v hrudi tlak, neviem dýchať. Čím viac sa okolo ma kruh zmenšuje, tým viac sa dusím.

Po studenej sprche si sadám do auta. V zamestnaní sa dobre necítim, odkedy moja bývalá šéfka Majka chorľavie. Teraz máme novú šéfku. Na miesto sa dostala po známosti, ako je to dnes módou. A to je zrejme, jej vedomosti z účtovníctva sú chabé.
Môj bežný pracovný deń je ako na bojisku. Hádky s mojimi nesympatickými kolegyňami Ružou a Alenou sú na dennom poriadku.

Na drevenej podlahe sedia tri ženy. Jedna má zahalenú tvár šatkou, a v ruke drží handrovú bábiku a pichá do nej ihly. A dve zvyšné odriekajú slová v neznámom jazyku.

ˇ“Čím ďalej, tým vyzeráš horšie.“Začína Alena miesto pozdravu, keď vchádzam do kancelárie.
Chystám sa vybuchnúť, lebo jej zlomyseľné reči mi idú na nervy.“Myslíme to v dobrom, Katka.“Alena sa otočí od monitora.
„Pestujeme rôzne bylinky, mohli by sme ti pomôcť.“
„Migrény, búšenia srdca, malátnosť, chronická únava, to je pre Vás, lebo stále do mňa iba rýpete!“Buchám som rukou o stôl, až tieto dve podskočia.

Na drevenej podlahe sedia tri ženy. Jedna má zahalenú tvár šatkou, a v ruke drží handrovú bábiku a pichá do nej ihly. A dve zvyšné odriekajú slová v neznámom jazyku. Oheň praská v kozube.
„Musíme použiť novú stratégiu.“Alena si zloží z cigánsku šatku z hlavy. Pot jej steká po tučnej tvári.
„Akú?“Pýta sa Ružena a dáva si šatku z hlavy, vlasy sa jej v teple zvlňujú ako medúze.“Čo ju znesieme z toho sveta?“
„Musíme byť ku nej milšie.“Odvetí tretia žena, tvár má ešte zahalenú.

Pre moju zúfalú situáciu som nútená brať antidepresíva a hypnotiká. Telesné neduhy nie sú následkom stresov v práci, skutočný dôvod je temnejší.
„Pekné ránko, Katka.“Ružena a Alena sa na mňa usmievajú, asi tak ako predátor striehnuci na svoju korisť.
„Aj Vám, baby.“Odrazu som zbadám malú brožúrku na mojom stole. Narýchlo si ju prelistujem.
„Čo má toto znamenať?“Pýtam sa nahnevane.
„Môžeme takto vyriešiť tvoje neduhy. Na každú chorobu sa nájde správna bylinka.“Alena nerada vstáva.
„Tak to si praktizujte Vy dve na sebe, ale zo mňa nebudete robiť pokúsneho králika. Aj moja kresťanská viera sa prieči takýmto praktikám.“ Nahnevane si sadám za stôl a zapínam počítač. Ďalší otrasný deň v práci. Zapipá mi smska od kolegyne a kamarátky Anky: SOM DOMA Z NEMOCNICE, PRÍĎ MA POZRIEŤ!

Konečne, 17.00 hodina, uchmatnem si kabelku a klusám do auta. Kamarátke emailujem,, že idem ku nej. Dvere mi otvára jej syn. Zdraví ma a uvádza do obývačky, kde na kresle sedí jeho mama Janka, prikrytá dekou.
„Peťko, ponúkneš moju kolegyňu čajom?“
„Áno mama.“
„Pamätáš si dobre, Milku čokoládu mám rada.“Rozbalí to a zároveň ponúka i mňa.
„V robote sa to nedá ani vydržať.“Rozprávam jej všetky svoje krivdy.
„Katka, chcem ťa varovať, tvoj život je ohrozený. Pozri sa na mňa. Skoro som zomrela.“
„Pri takej podnikovej kultúre sa ani nedivím.“
„Ty vieš, že Ruža a Alena sa poznajú s novou šéfkou?“
„Sú spolu ako trojičky. Ešte by som si myslela, že nedajbože.“Poznamenám to lakonicky.
„Praktizujú čiernu mágiu.“
“ Snáď si nemyslíš, že tvoj infarkt vyvolali?“Neverím.
„Presne tak, sú to oni aj so šéfkou. A aj našu zlatú šéfku tak odstavili, privolali na ňu chorobu, infarkt.“
„Fantazíruješ.“Krútim hlavou.“Nie sme niekde na Haity. Tam tým nezmyslom veria.“
„Nebolí ťa hlava, nemáš závrate? Tlak na hrudi? Dýchavičnosť? Bolesti žalúdka? Nespavosť a nočné mory? Potom beháš od lekára ku lekárovi, a výsledky sú v poriadku?“Šokuje ma.
„Z toho väčšinu mám, aj u lekára som bola, a nič mi nezistili. Sú to iba následky stresov na pracovisku. Možno peenka by to dočasne doriešila.“Neverím kamarátke.
„Pred mesiacom som mala hrozný sen. V lese som utekala pred troma postavami, či ma chceli zabiť, či iné zlo mi vykonať, neviem. Viem, že to bola desivá nočná mora. Prebudila som sa celá spotená. A odvtedy to išlo s mojim zdravým dolu vodou. Ani lekári mi nič nezistili. Aj tebe sa niečo podobné snívalo?“Pozerá na mňa.
„Robím si iba starosti o teba.“
„Aj o seba si rob, všetko smeruje ku tomu, že skončíš ako ja, alebo aj mŕtva.“
„Desíš ma!.“Nie som ochotná počúvať hroznú pravdu. Že my obe sme sa stali obeťami čiernej mágie!
„Budem sa chrániť, a teba ochránim.“Bola som v šoku, podobné sny, zdravotné príznaky.
„Nech nás Boh chráni pred zlom.“Obe sa lúčime. Vnútorný hlas mi našepkáva, nech sa idem pomodliť do kostola. Práve sa o siedmej začína omša. Konečne po týždňoch nepokoja cítim vnútorný mier.

Na drevenej podlahe sedia tri ženy. Jedna má zahalenú tvár šatkou, a v ruke drží handrovú bábiku a pichá do nej ihly. A dve zvyšné odriekajú slová v neznámom jazyku. Oheň praská v kozube.
„Čo spravíme, ak sa ku nám nepridá?“Pýta sa Ruža, držiac bábiku v ruke.
„Privoláme na ňu smrť Keď sa ku nám nepridá. Najprv budeme ku nej sladké ako med.“Odpovedá šéfka so zelenými uhrančivými očami.

Na druhý deň znova idem do práce, a telesné neduhy sa mi vracajú. Cítim sa ešte horšie, viem, že moje dve kolegyne a šéfka sú vrahyne. Na políciu nemôžem ísť, nemám žiadne dôkazy.
„Aká si len stiesnená.“Prihovára sa mi Alena milo.
„Ako by som nemala byť, keď moja bývalá šéfka je po mŕtvici a Anka po infarkte?“Odpovedám som pokojne.
„Dobré ránko, Katka.“Po jemnom za klopaní vchádza nová šéfka dnu. V drahom kostýme, na vysokých podpätkoch, ryšavé vlasy pevne zopnuté.
„Aj Vám.“Zapínam si počítač. V ten deň som pokojnejšia, lebo som zobrala Oxacepán na nervy.
„Prijala by ste moje pozvanie na chatu?“Pýta sa šéfka milo.
„Ďakujem za pozvanie.“Som v rozpakoch.
„Nemusíte mi odpovedať, hneď. Stačí v piatok.“Otočila sa na podpätku.“Nech sa Vám darí, baby.“
„Prídeš Katka?“Pýta sa ma Ružena, je dusno, okno zatvorené, celá kancelária je zamorená jej potom. .
„Neviem.“Stále rozmýšľam nad pozvánkou, vidí sa mi čudná.
„Zakopme vojnovú sekeru a vyfajčíme fajku mieru.“Alena ťuká po klávesnici.
„Spravíme si dámsku jazdu. Ožerieme ako sa patrí. Utužíme si vzťahy na pracovisku.“
„Vy dve so šéfkou vychádzate až príliš dobre.“Pošteklila som ich.
„Naše správanie voči tebe nebolo vždy fér.“Hovorí Ružena uznanlivo. Lenže ich správanie ku mne nikdy nebolo férové.
„Na babskom žúre, v prírode, ako kedysi v táborákoch, tam sa rodia dobré vzťahy.“Alena ma už varí. Som namäkko. Stačí len málo, a dám sa prehovoriť.
„Dobre. Dáme si víkendovú bábsku jazdu.“Neodolám. ………….Nemajú dobre umysli s tebou. Chcú, aby s nimi robila okultizmus. Anka a tvoja predošlá šéfka odmietli, preto takmer pomreli………..Varuje ma vnútorný hlas…………..Daj pokoj, okultizmu sa venujú, ale nikoho nezavraždili. Je to iba žúrka!……….Varovné hlasy potláčam.

Na drevenej podlahe sedia tri ženy. Jedna má zahalenú tvár šatkou, a v ruke drží handrovú bábiku a pichá do nej ihly. A dve zvyšné odriekajú slová v neznámom jazyku. Oheň praská v kozube. V
„Už Kata ide.“Šéfke si zložila šatku, hlava sa jej potí. Všetky tri svorne otočia hlavy ku dverám. Počujú motor prichádzajúceho auta.
„Pôjdem jej naproti.“Vstane Ružena, nadváha jej robí problémy.
„Daj si tú šatku dole, aby nám neutiekla.“Volá za ňou Šéfka. Handrovú bábiku hodí na zem, aj s ihlou.
„Privoláme na ňu infarkt, ak sa ku nám nepríde?“Pýta sa Alena.
„Pýtaš sa ako hlupaňa.“Šéfku úmorná horúčava vytáča.“Ak nás odmietne, pomstíme sa jej.“

„Toto je naša skromná chatka.“Ružena je pred chatou. Na môj vkus je oblečená tak staromódne. Dlhá sukňa, čosi podobné halene.
Obe sa objímame a bozkáme na líca.Ja kráčam do kopca rezko, Ružena vedľa mňa dychčí ako párna lokomotíva.
„Báby sú dnu?“Pýtam sa.
„Nevedia sa našej dámskej jazdy dočkať.“Odvetí mi rozmarne.
Nakoniec vchádzame do chatky.
„Večer si opekáme slaninu, Špekáčky aj s dobrým červeným.“
„Tak to priberiem veľa kíl.“Ružena má ponúka, aby som vošla prvá. nech idem prvá. Na zemi sú usadené moja Šéfka a Alena. Obe mali podobne oblečenie ako Ružena, v starodávnom štýle.
„Vítaj u nás, Katka. Žúrka môže začať.“Šéfka sa na mňa pozerá, oči jej svietia ako mačke v noci.
„Tu je nejak horúco, vonku by nebolo lepšie?“Začína sa ma zmocňovať neblahá predtucha. Praskajúci oheň v kozube, v horúci jarný deň, tri kolegyne oblečené starodávne ako bosorky. Odrazu ma upúta bábka na zemi. Pohybom rýchlym ako jaguár skočím medzi Šéfku a Alenu. Uhmatnem handrovú bábiku. Poznanie ma zasiahlo ako blesk z jasného neba! Bábika a v nej ihla.

„Vy vrahyne!“Kričím. „Chceli ste ma pridať do Vašej diaboľskeho Woodoo spolku. Ak by som odmietla, privolali by ste na mňa infarkt! Teraz privoláte na mňa také gúlové!“. Zoberiem tú prekliatu bábiku, z vrecka vytiahnem zapaľovač, podpalím ju.
Zdá sa mi, že zapálenie handrovej bábiky im vyvolalo fyzickú bolesť. Bábika rýchlo splanie a krátko na to sa mení na čierny uhol. Podľa Woodoo tradície by som zničila samu seba, ale moja kresťanská viera má chránila pred zlom.
„Tu máte Vy Strigy!“Nohou som im stúpam po zhorenej handre“ Už nebudete škodiť ani mne, ani iným slušným ľuďom. Proste Boha o odpustenie, kým je čas! Lebo se svoje duše upísali diablovi!“Po týchto slovách som rýchlo opúšťam hniezdo vreteníc. Autom uháňam ku svojej kamarátke Anke, nedbajúc na prekročenie rýchlosti.
„Škoda, že som tam nebola.“Hovorí Anka škodoradostne, keď som svoje rozprávanie skončila.
“
Anka je už na invalidnom dôchodku. Dávam výpoveď, do práce osobne nejdem. Mám novú prácu pokojnejšiu.

Na drevenej podlahe sedia tri ženy. Jedna má zahalenú tvár šatkou, a v ruke drží handrovú bábiku a pichá do nej ihly. A dve zvyšné už neodriekajú slová v neznámom jazyku. Oheň nepraská v kozube. Šéfka je odsúdená na pár rokov do väzenia za spreneveru. Výpoveď dostali aj moje ex kolegyne Ružena a Alena.