Blog Gabriely Závackej

Čítanie nie je pre detí do 15 rokov.

Pokračovanie hry:

Rozprávač: Tri roky pred vraždou, ako to začalo. Príbeh sa odohráva v jednom mestečku na Slovensku. Hlavnými postavami sú otec a syn Vargovci. Syn Miško Varga je postihnutý na vozíčku. Jeho otec Pavol Varga je rozvedený, pracuje v priemyselnom parku v hladovej doline.
Tímlíder: Nie som s Vašou prácou spokojný. Dnešnú normu ste nesplnili.
Michal Varga: Drieme tu nadčasy, robíme za troch, máme tu mizernú mzdu. Aj tu nám platíte s meškaním, aby ste mali na vyššie úroky. Môj syn Miško je ochrnutý, v byte je sám.
Marek: To tu máme vari skapať? Na Markíze bolo minulý týždeň, že zomrel mladý človek, lebo bol uštvaný.
Tímlíder: Ak nie ste spokojní s prácou, dajte výpoveď. Na Vaše miesto sú tu tucty.
Dezider hovorí nahnevane.: Čo si to povedal?!
Tímlíder hovorí arogantne : Okamžite opustite tieto priestory!
Dezider : To komu hovoríš, ty zasran pojebaný?!
Pavol Varga, otec: Len pokoj.
Timlíder /má strach/: Ochranka! Volajte políciu. Hrozí mi fyzické násilie!
Dezider /počuť zapraštanie, zrejme Tímlidrovi zlomil nos/: My sme pre Vás iba otroci!

Rozprávač: Pracovnú šichtu si novodobí otroci odmakali. Dezidera vyhodili na hodinu. Po policajnom výsluchu Pavol Varga prišiel domov ku svojmu postihnutému synovi.
Pavol Varga, otec: Ako bolo v škole?
Miško Varga, syn: Spolužiak ma zaa jedno euro hodil domov. A ty si prečo nemohol ísť? Znova si musel otročiť?
Pavol Varga, otec: Našťastie práca skončila riadne, ale jeden z kolegov stratil trpezlivosť, zlomil nášmu šéfovi nos.
Miško Varga, syn: Prečo?
Pavol Varga, otec: Pozri, čo pre teba mám.
Miško Varga, syn / zvolá nadšene/: Oci! Kúpil si mi smartfón! Vďaka. /hlas mu posmutne/. Ale z čoho si to kúpil, keď nemáme peniaze?
Pavol Varga, otec: Netráp sa, Miško. Idú Vianoce, chcel som ti spraviť radosť. Splátku zvládnem.
Rozprávač: Dní ubehli ako voda. Do Vianoc už zostával iba týždeň. Ale túto radosť im pokazila udalosť, ktorá ničí rodiny na Slovensku každý deň. Krachujú firmy buď úmyselne, či neúmyselne. A to sa udialo aj vo firme, kde pracoval Miškov otec.
Pavol Varga, otec /hlas ma rozčúlený/ : Prečo nemôžme vojsť na pracovisko?!
Marek, kolega: Stojíme tu už tri hodiny. Nevieme na čom sme.
Jeden z davu posmešne: Možno im poslali v obálke antrax, alebo bombu.
Dezider /bývalý zamestnanec/: Od úbožiaka esbeskára nevytiahneme nič, je ako My, iba otrok. Zavolal som do novín. /potom jeho hlas prejde do šepotu a povie bývalým kolegom Vargovi a Marekovi/: Vďaka Vám ma nezabasli, svedčili ste na polícii v môj prospech. Som šťastný, že v tejto všivárni už nerobím.
Pavol Varga, otec /hlas mal nahnevaný/: Kde si nájdeme inú skurvenú prácu v tejto hladovej doline?!
Novinár /práve dobehol a volal majiteľovi firmy na mobil: Je to pravda, že výrobné stroje ste zbalili a poslali do Rumunska?
Hlas asistenta riaditeľa v mobile: Otázku nám pošlite mailom. /Potom zložil telefón/.
Jeden z robotníkov: Do piči! Stará ma vyhodí z domu.
Pavol odpovedá nahnevane: Není to tvoja chyba!Nás vydreli, aby potom mohli využívať ďalších úbožiakov na Ukrajine, Balkáne.
Dezider: Vo Francúzsku by už taká zlodejská fabrika horela. Len my sme slovenské ovce!
Esbeeskár: Direktor Vám odkazuje, že firma krachla. Zajtra dostanete výpovede, aby ste mohli ísť na úrad práce.
Jeden z robotníkov: A mzdy, kedy dostaneme?!
Esbeeskár: Nič viac mi nepovedali.
Rozprávač: Kým Palo Varga a jeho nešťastní kolegovia opúšťali už svoje bývalé pracovisko, Miško išiel na autobuse s jedným spolužiakom domov.
Spolužiak: Pôjdeš už sám? Hore schodami ťa už nejaký sused doteperí do chodby, a potom máte výťah. Ja sa musím ponáhľať domov. Matka išla do nemocnice.Ale najprv mi nával euro.
Miško Varga, syn: Nech sa páči.
Spolužiak: Díkes, to majú naši fotríkovia v robote blbé. Aj môj tak dlho ťahá načasy.
Miško Varga, syn: Horšie je, že tu inú prácu nezoženú.
Spolužiak: Tak čau.
Miško Varga, syn: Čau
Lacy, bezdomovec na vozíčku: Ako bolo v škole, chlapče?
Mišo: Dobré, ujo Lacy.
Laci invalidný bezdomovec: Vďaka za jablčko a chlebík, padnú mi dobre. Nech pán Boh potrestá toho tvojho spolužiaka, že ťa tak zneužíva. Euro pýtať od mrzáka. Dnes je krásny slnečný deň, a ty si veselý či prší, či sneží.
Mišo Varga, syn: Ale on je dobrý, ujo. Aj Vy ste stále milý. Ja aspoń mám oca a strechu nad hlavou.
Laci invalidný bezdomovec : Keby som vedel chodiť, tak by som ťa doniesol do bytu, ale sám som nemohúci. Ale už musím ísť do utúlku.
Mišo Varga, syn: Koľko ste predal časopisov?
Laci, invalidný bezdomovec: Ľudia sú skúpi alebo nemajú peneží. Tak sa maj chlapče.
Mišo Varga, syn: Aj Vám želám pekný zbytok dňa.
Rozprávač: Miško po rozhovore s Lacym nejaký čas bol pred vchodom. Susedia buď neboli ochotní alebo samý mali paličky, aby ho schodami dali do chodby. Takto ho videl už aj tak vynervovaný otec.
Pavol Varga, otec sa oboril na syna: Ako dlho si tu v tejto zime?!
Mišo Varga, syn /prekvapene/: Necelú polhodku. Mal si zlý deň v práci? Okrem toho je celkom v pohode.
Pavol Varga, otec: Ešte to mi chyba, aby som ťa opatroval, keď nachladneš!
Mišo Varga, syn /hovorí tónom napoly vážne, napoly vtipne: Nie som vrece zemiakov na fúriku.
Pavol Varga, otec: Zajtra pôjdem za otcom toho fagana, že takto ťa nechal na ulici. A vráti ti všetky peniaze, ktoré si mu dal!
Mišo Varga, syn: Mám pocit, akoby si ma za pár sekúnd priniesol do bytu. Jeho mama je v nemocnici, musel byť skôr doma.
Pavol Varga, otec: Neodporuj mi, lebo ti vylepím!
Rozprávač: Tieto drsné slová Miška umlčali. Ubehli dve hodiny. Otcova nervozita nepoľavila. Bol ako vriaca sopka, ktorá každú sekundu vybuchne. Chlapec tŕpol v izbe. Jeho otec mával takéto nálady, aj keď boli ojedinele.
Pavol Varga, otec: Mišo, poď sa najesť!
Rozprávač: Otec mlčal, zohrial kuraciu polievku v mikrovlnke a na stôl položil tanier tak prudko, že sa časť polievky preliala na stôl.
Pavol Varga, otec: Mohol by si aj ty niečo urobiť. Aspoň poutierať stôl!
Miško Varga, syn: Čo sa stalo, oci?
Pavol Varga, otec odsekne: Čo sa stalo?!
Rozprávač: Otcovi sa uľútostí syna, rozhodol sa, že mu nepovie ešte tento deň, že sú na dlažbe, a nemá ani zaslúženú mzdu.
Pavol Varga, otec: Najedz sa, obriaď a urob si úlohy.
Rozprávač: Na druhý deň išiel chlapec do školy. Otec ho v MHD odprevadil do školy. Miškovi to bolo zvláštne, dovolenku im zamestnávateľ nedal. Poobede znova prišiel po syna, ako do školy, aj zo školy neprehovoril ani slovo. Aj počasie akoby súhlasilo, pršalo,
bolo desať stupňov a fúkal severný vietor. Vozík sa ťažko ťahal po roztopenom snehu. Na zimnú údržbu neboli peniaze.
Miško Varga syn /Kričal/“Nieeeeeeeeeee. Ja ti smartfon nedámmmm!
Pavol Varga, otec /zúfalo/ Musím ho vrátiť! Ja už nemám z čoho platiť účty. Nevyplatili nám mzdu!
Miško Varga, syn /plače/: Prosím oci, nie.
Pavol Varga, otec Rozumel si?! Dáš mi ho!
Miško Varga, syn :Nie, prosím, nie! Každý v triede má smartfón, iba ja jediný ho nebudem mať. Budú sa mi smiať. Ešte aj za môj postih sa mi smejú.
Pavol Varga, otec /začal už byť nepríčetný/ Dáš ten mobil? Po dobrom?
Miško Varga, syn /rastie v ňom vzdor/: Nieeeeeee!
Pavol Varga, otec: Dostaneš bitku alebo mi dáš ten mobil?
Miško Varga, syn: Nieeeeeeeee!
Rozprávač: Otec silne udrel syna a vytrhol mu smartfon z ruky.

Pavol Varga, otec: Rozumieš? Nemám robotu, nemám prachy. Ak mobil nevrátim, pridú exekútori. Kde to žiješ, v rozprávke? Spravil som chybu, priveľmi som ťa rozmaznal. Plnil som ti každé tvoje želanie, aby som ti uľahčil život. Ale vypomstilo sa mi to. Si rozmaznaný. 

Mišo Varga syn: A čo je na tom, že chcem smartfón? To je pre mňa útek z tejto krutej reality!
Pavol Varga, otec: Tak ty ma viníš za to, že matka od nás odišla?!
Rozprávač: Na to udrel syna znova po tvári. Syn sa rozplakal.
Pavol Varga, otec /trasie synom a kričí na neho/: Ty si chlap?! Keby si zahrešil, povedal mi nadávku, upokojím sa. Myslíš, že som na to hrdý, že mám syna padavku?! Čo myslíš, že čo bude s tebou, ak zomriem? Budeš v ústave, tam ti nebudú s pierkom mastiť riť ako ja. Na izbe budeš s viacerými, a títo nebudú skákať ako ty chceš! A možno ti aj vtáka budú strkať do tvojej ženskej riti!