Blog Gabriely Závackej

Máte pocit, že ľudia sú vo Vašom okolí akýsi nervóznejší? Pozerajú sa do mobilných telefónov, nekomunikujú. Ak komunikujú, tak tá komunikácia je akási nepokojná, rozpačitá? To ľahko môžete už spozorovať pri bežnej zdvorilostnej otázke Ako sa máš? Ľudia Vám jednoducho odpovedia dobre. Koľko významov toto slovíčko ukrýva? Má sa tento opýtaný človek skutočne dobre? Alebo má sa zle, a nechce svoje trápenie niekomu povedať?

Je to iba jednoduchá odpoveď dobrý spôsob, ako dať najavo, aby sa už známy viacej nepýtal na súkromie? Teda obyčajná otázka Ako sa máš môže vyjadrovať skutočný záujem známeho, či len prázdna zdvorilostná fráza, či zvedavosť, aby mohol šíriť klebety? Asi by bolo lepšie sa už nepýtať ako sa máš, ale povedať Aké je krásne počasie, slniečko svieti alebo snežík zneží. Ľudia stratili schopnosť komunikovať. Môžeme ešte postrehnúť aj zdravú komunikáciu, bez akého si podozrievania sa.

Čo tento rozpačitý stav v komunikácii spôsobuje? Je azda rozpačitá komunikácia nový spôsob komunikácie, módny trend? Podľa môjho názoru je to iba dôsledok toho, že ľudia dnes majú ťažký život. Časť ľudí si myslí, že toľko áut, domov, toľko nákupov sme tu ešte nemali. Že ľudia sú iba náročnejší, a zabudli na skromnosť. A čo potom problémy mladým rodinám si zohnať bývanie? Prečo toľko mladých ľudí, otcov, matiek odchádza za prácou do zahraničia? Prečo celé Slovensko cestuje za prácou do hlavného mesta? Prečo v hlavnom meste majú spravidla ľudia dva roboty? Žeby to bola túžba cestovať, že ich unavil život v rodnom meste? Jednoducho si pobalia kufre, opustia mama hotely a svoje rodiny? Alebo sú to veľké hladové doliny, alebo mizerné platené práce za mizerných pracovných podmienok? Ak by tieto rodiny, mladí ľudia necestovali za prácou, tak by sa polovica Slovenska prepadla do sociálnej inklúzie. V tomto štáte sa nedá domôcť práva. Zbytočne sa bude v printových alebo internetových médiách rozprávať o duševných poruchách. Zbytočne sa tomu vymedzia pár dní do roka. Bude to zbytočné, ak sa nenájdu riešenia.

Vyššie som poznamenala mizerne platená práca za mizerných pracovných podmienok.Rozprávanie sa O mobbingu na pracoviskách sa za posledné roky roztrhlo vrece. Mobbing sa pretriasa v médiách. Robia sa aj školenia na tému mobbing za veľký poplatok. Ale nedáva sa riešenie. Rozpráva sa o mobbingu iba povrhne. Ak sa niekto venuje téme mobbingu skutočne poctivo, do hĺbky, hľadá aj riešenie je buzerovaný a ignorovaný. Ako reakcia zo strany orgánov štátnej a verejnej správy je sabotovanie snahy tohto jedinca. Tí ktorí, čítajú moje články, vedia koho mám na mysli. Je to Marika Ritomská. Marika sa téme mobbing verejne venuje asi od 2011 roku. Ona sama totiž na vlastnej koži pocítila čo je krutý mobbing. Tomu čelila od roku 2008. Preto jej prístup ku ľuďom, ktorí ju oslovili, oslovujú je empatický. Vie sa vcítiť do situácie tejto obete. Dokonca aj pár rozrušeným zdeptaným obetiam aj zachránila život, Nebudem tu teraz písať celú históriu, ako Marika pomáhala ľuďom, lebo to sa môžte dočítať aj na jej stránkach, článkoch, blogoch, videách. Poukazujem na to, že podpory zo strany štátnych orgánov, orgánov samosprávy sa jej nedostáva preto, lebo to myslí skutočne vážne a má aj veľké skúsenosti so zlom zvané mobbing. Aj vlastníci médii ju nepúšťajú do relácii, lebo veľkým podnikateľom, politikom to vyhovuje, aby ľudia na pracovisku neboli chránení. Aby mobbing nebol trestný čin. A vari človek netrávi tretinu svojho života na pracovisku? A vari sa od neho neodvíja aj jeho rodinný život? Ak má v práci mobbing, tak sa to prejaví aj v jeho rodine. A práve väčšinou duševné poruchy vznikajú zo zlých pracovných vzťahov. Nedá sa potom očakávať, že duševné poruchy budú klesať, ak sa nebude riešiť príčina vzniku duševných porúch: zlé pracovné prostredie, chudoba, nevymožiteľnosť práva a porušovanie rovnosti pred zákonom.