Blog Gabriely Závackej

Saladín /1138 – 1193/

Saladín sa stál prvým egyptsko-sýrskym sultánom. Pre kresťanov a moslimov sa stál vzorom šľachetného panovníka. Preslávil sa počas tretej križiackej výpravy, keď bojoval proti slávnemu anglickému kráľovi Richardovi levie srdce. Vo svojej mladosti Saladin nebol vôbec ani z ďaleka taký šľachetný ako v starom veku. Kruto si počínal, keď prevzal moc v Egypte. Rád mal ženy, alkohol a ovládali ho veľké ambície. Jeho pokánie – túžba stáť sa šľachetným človekom, ako ho poznáme dnes prebiehalo postupne.

Sultán Saladín

Cesta k moci

Saladín bol pôvodom Kurd, narodil sa v Iraku. Z otcovej línie pochádzal z chudobnejšej šľachtickej rodiny Ayyubovcov. Saladínov strýko odporučil svojho brata NajmadDina /otca Saladína/do služieb miestodržiteľa Sýrie. Najmaddin sa stál veliteľom vojsk v meste Baalbek /Libanon/. Saladín v meste strávil svoje detstvo. Otec dbal, aby jeho syn bol dobre vzdelaný, ak mal urobiť dobrú kariéru. Jazdiť  na koni a mávať mečom hulákajúc na nepriateľa na politickú dráhu nestačilo. Saladínovou veľkou záľubou bolo učiť sa rodokmene arabských koňov. Mladého a ctižiadostivého Saladína sa ujal druhý strýko Shirkuh, ktorý bol generál a vezír miestodržiteľa Sýrie Nur al Dina. Nur al Din poveril svojho osvedčeného generála Shirkurha, aby zvrhol vládu Fatimovcov v Egypte a vyhnal križiakov z krajiny. V roku 1164 Shirkurh zobral so sebou synovca Saladína. Shirkurhovi a Saladínovi sa podarilo poraziť spojené vojská Fatimovcov a križiakov pri meste Bilbais – Egypt. Za sídlo si vybrali Káhiru. V roku 1170 Sirkurh zomrel priamo v kúpeli. Začali kolovať zlomyseľné chýry, že to ho nechal zavraždiť jeho vlastný synovec Saladín. V Egypte si Saladín počínal kruto, ale nedal nikoho zavraždiť, a už vôbec nie svojho strýka. Shirkurh trpel pre svoju veľkú obezitu vážnymi zdravotnými problémami.

Saladín sa po jeho smrti stál emirom Egypta. Po svojom uvedení do úradu sa Saladín sa začal správať zodpovednejšie. Zriekol sa pitia vína /korán alkohol zakazoval/ a užívania si so ženami. Svoju povestnú šľachetnosť získal až neskôr. Saladínova pozícia ako emira Egypta bola neustále ohrozovaná ako zo strany Križiakov, tak aj zo strany egyptských šľachticov, ktorí sa nevedeli zmieriť s cudzou dynastiou. Na zabezpečenie svojej pozície si Saladín počínal kruto. Egyptský právnik Khabushani  mu poradil, že existuje zákon faqih, ktorý umožňuje vládcovi Egypta usmrtiť osoby podozrivé zo zrady. Pozabíjaním  podozrivých šľachticov sa Saladín zbavil nepriateľov. Pri boji s križiakmi Saladín nechal zmasakrovať obyvateľov mesta Gaza, , ktorí mu vzdorovali.. Týmto spôsobom si Saladín zabezpečil svoju pozíciu. Právnik Khabushani sa dlho netešil priazni Saladína.  Khabushani bol otrávený, vo veľkých bolestiach trpel niekoľko dní. Cítiac, že sa blíži jeho koniec, požiadal Saladína, aby mohol zomrieť v kruhu svojej rodiny. Saladín mu jeho posledné želanie zamietol, obával sa jeho zrady.

Sultán Egypta a Sýrie

Rok 1173 bol pre nového sultána Egypta Saladína smutný, jeho otec Ayyub zomrel na následky pádu z koňa na poľovačke. Saladín si výbojmi upevňoval svoje postavenie – zmocnil sa Jemenu. Sýrsky miestodržiteľ Nur Al Din sa právom  znepokojoval nad rastúcou Saladínovou mocou. Pripravoval inváziu do Egypta.  V roku 1173 miestodržiteľ Nur Al Din zomrel. Povráva sa, že bol otrávený. Po svojej smrti zanechal 11 ročného syna.

Sultán Saladín v roku 1174 slávnostne vkročil do Damašku, hlavého mesta Sýrie. Keďže bol následník trónu neplnoletý, samovoľne sa prehlásil regentom krajiny. Každému bolo jasné, že Saladín sa nemieni vzdať moci. Po porážke niekoľkých  prívržencov nebohého Nur Al Dina sa Saladín prehlásil za sultána Egypta a Sýrie. V moci sa mu nikto nevyrovnal široko – ďaleko. V roku 1176 sultán Saladín viedol poslednú bitku so vzbúrencami. Práve vtedy došlo ku zatmeniu Slnka. Saladín to videl ako božiu vôľu, aby zvíťazil a vládol obom zjednoteným krajinám. Sultán Saladín sa vnútorne premenil. Stál sa hlboko veriacim moslimom a následne šľachetným človekom. Hodnostári si mysleli, či sa ich sultán nezbláznil – vojnovým zajatcom udelil slobodu a prepustil ich s darmi, získanú korisť rozdelil svojím vojakom, pre seba nenechal nič.

Saladínov džihád

Hovorí sa, že to bol anglický kráľ Richard levie srdce, ktorý rozbil jeho povesť ako neporaziteľného vládcu. To nie je pravda. Sám Saladín utrpel v 70 tich rokoch 12. storočia dve porážky, ktoré mu uštedrili križiaci. Pri druhej prehratej bitke neďaleko Askalonu sám takmer prišiel o život. Mnohí nabádali Saladína, aby sa zmocnil mesta Jeruzalem, ktoré bolo posvätené pre kresťanov, ako aj pre moslimov. Z jedného kopca v Jeruzaleme prorok Mohamed vystúpil na svojom koňovi do nebies. Saladín veľmi váhal. Križiacke územie bola iba malá bodka v porovnaní s územím sultána Saladína. Predsa boli udatní, vedeli sa ubrániť, aj by sa uchránili, keby vzájomne neintrigovali proti sebe. A keby nemali podlého Reginalda zo Chautillonu. Chautillon sa neštítil žiadnej podlosti. Dal prepadnúť obchodnú karavánu, v ktorej bola sultánova sestra. Mužov pozabíjali, ženy znásilnili, medzi nimi aj Saladínovú sestru. Toto právom rozhnevalo mocného sultána, ktorý požadoval mladučkého jeruzalemského kráľa Balduina, aby Chautillona potrestal. Kráľ Balduin čoskoro zomrel na lepru. Nový jeruzalemský kráľ Guy de Lusignan nebol ochotný a ani schopný potrestať Chautillona.

1. Krvavá bitka pri Hattine

V roku 1187 križiaci vedeli, že sa blíži veľké vojsko sultána Saladína. Narýchlo zozbierali vojakov, plní sebavedomia sa pustili do boja s moslimami. Ako sv. relikviu zobrali svätý kríž uložený v drevenej skrinke, na ktorom bol ukrižovaný Ježiš. Spaľujúce ázijské slnko, oslepujúca modrá obloha a púštny piesok rozžeravený od slnka neboli vhodné pre križiakov. Križiaci oblečený do 50 kg brnenia mohli ťažko odolávať ľahko ozbrojeným moslimom.  Ak križiaci nepadli v boji, tak boli zajatí. Saladín sa choval šľachetne ku vojnovým zajatcom, ktorých nechal prepustiť na slobodu. Krutý bol iba ku templárom a johanitom, keď ich nechal asi 700 popraviť.

Saladín prijíma kapitulíciu jeruzalemského kráľa Guya de Lusignan v roku 1187

2. Poprava v stane

Medzi vznešenými zajatcami boli sám jeruzalemský kráľ Guy z Lusignanu, lúpežný šľachtic Renault Chautillon a iní. Saladín svojich vzácnych zajatcov prijal vo svojom honosnom stane. Všetkých chcel prepustiť. Zajatci prv než si upili kvalitného vína zo zlatých čiaš, podišiel Saladín ku Chauttilonovi, aby ho obvinil z lúpeže, porušovania mieru a vraždy jeho sestry. Chautillon nebol len podlý a násilnícky, ale aj sprostý. Skôr než priložil zlatú čašu ku perám, jeho hlava sa skotúľala ku vchodu do stanu. Saladín položil priateľsky ruku na plece kráľa Guya de Lusignan a povedal, že kráľ nezabíja kráľa. Potom vysvetlil, prečo vlastnoručne zoťal hlavu Chautillonovi. Bol by ušetril jeho život, keby prejavil za mak ľútosti nad svojimi zločinmi. Potom pokračoval, že keby sa Chautillon napil vína, už by mu nemohol zoťať hlavu, lebo by sa stál jeho hosťom. A moslimovia si hosťov ctia. Vznešeným zajatcom daroval slobodu.

3. Dobitie Jeruzalema

Správa o drvivej porážke spojeného kresťanského vojská vyvolala oprávnený strach v horskom meste Jeruzalem. Kresťania v meste sa báli vraždenia, tak ako oni kruto dobili Jeruzalem pred takmer sto rokmi. Mesto sa pripravilo na obranu. Celých 14 dní Saladín odstreľoval mesto, ktoré hrdinský odolávalo pod vedením šľachtica Baliana de Ibelin. Kresťania vedeli, že nemajú šancu na prežitie. Pod vedením Baliana chceli vyjednávať. Kresťania sa vzdali. Saladín na bielom koni oblečený v oficiálnom zelenom turbane a bielom rúchu vkročil do mesta. Nenastalo žiadne plienenie mesta, zabíjanie a ani znásilňovanie. Z najdôležitejšieho kresťanského chrámu, kde bol Kristus pochovaný tri dní nechal sňať kríž a dať tam polmesiac. Chodby palácov nechal zmyť ružovou vodou. Svoju šľachetnosť prejavil voči kresťanom, ktorí Jeruzalem obývali. Dovolil im zobrať všetok majetok a tí, ktorí boli chudobní, tak sám preplatil cestu loďou do Európy. Saladin sa neznížil ku tomu čoho sa dobyvatelia miest dopúšťali – plienenie, vraždenie.

Obsadenie mesta Jeruzalem moslimami vyvolala v kresťanskom svete veľké zdesenie. Dokonca táto správa zapríčinila, že pápež Gregor VIII. dostal mozgovú porážku a na mieste zomrel. Najväčší kresťanskí mocnári začali budovať obrovskú armádu, aby Jeruzalem dostali z rúk neveriacich. Táto výprava vstúpila do dejín ako tretia križiacka výprava – výprava troch kráľov.

Prichádza Richard levie srdce

Podľa stredovekej legendy sultán Saladín navštívil chorého Richarda levie srdce

3. križiackej výpravy sa zúčastnili sám nemecký cisár Fridrich Barbarosa, anglický kráľ Richard levie srdce a francúzsky kráľ Filip August. Táto zostáva najmocnejších panovníkov Európy oprávnene vzbudila hrôzu v Saladínovom srdci. Starý cisár Barbarosa sa utopil v rieke niekde v Turecku. Bola to veľká strata pre ostatných križiakov. Navyše králi Richard a Filip sa medzi sebou vadili najmä pre rodinné spory. Po dobití mesta Akkone v Sýrii v júli 1191 francúzsky kráľ Filip sa rozhodol odísť do svojej rodnej krajiny. Tak Richard levie srdce na oslobodenie Jeruzalema sám. V auguste  sa Richard na čele križiakov vydal smerom na Jeruzalem. Pri Arsulfe Richard levie srdce porazil sultána Saladína. Čím Richard postupoval ďalej ku Jeruzalemu, musel si uvedomiť tvrdú skutočnosť – jeho vojsko bolo skromné v porovnaní so Saladínovým. Ako mu to Saladín písal v liste, že má toľko vojakov, že môže zariadiť, aby vojská, ktoré bojujú v lete, nebojovali v zime a naopak. Navyše križiakov trápili pavúky tarantuly, choroby a údery  moslimov. Nepomohlo ani Richardove hrdinské skutky. Dokonca sám Richard levie srdce niekoľkokrát bol trápený horúčkami. Dokonca ani rakúsky a francúzski velitelia s prchkým anglickým kráľom nevychádzali najlepšie. Richard obsadil niekoľko pobrežných miest. Tesne pred bránami Jeruzalema sa Richard od sklamania rozplakal, odmietol sa na mesto čo i len pozrieť. Vedel, že úmysel dobiť Jeruzalem by bol iba pre osobnú slávu za cenu obetovania mnohých životov. Uvedomoval si dôvody, prečo nie je rozumné sa mesta zmocniť – nedostatok pitnej vody, veľká presila moslimov, zbytočne hazardovanie so životmi svojich vojakov.

Jazdecké sochy Richarda levie srdce a Saladína

Zúfalý anglický kráľ zašiel tak ďaleko, že navrhol Saladínovmu bratovi svoju sestru za manželku. Keď Saladín dostál tento Richardov mierne povedaný naivný návrh – rozosmial sa. Richardova sestra sa čertovský rozčúlila, keď jej to brat navrhol. Richard aj keď bol kráľ, nemohol svoju sestru nútiť do sobáša.

Richard levie srdce uzavrel v septembri 1192 so sultánom Saladínom niekoľko ročné prímerie. Kresťania mohli bezpečne navštevovať v Jeruzaleme Boží hrob a iné pútnické miesta vo Svätej Zemi. Ďalej si kresťania mohli ponechať dobité územie pri pobreží. Takéto veľkorysé podmienky by iný európsky panovník u Saladína nedosiahol. Richarda levie srdce si Saladín vážil.

Počas vyše ročného boja medzi Richardom a Saladínom sa medzi nimi vyvinul zvláštny druh vzťahu – akýsi obdiv, priateľstvo. Richard prehlasoval, že ušľachtilý Saladín má v sebe viac cnosti, než hocktorý európsky panovník. Dokonca si v tej dobe mysleli, že Saladín sa stane kresťanom.

Počas dobitia Akkonu Richard levie srdce ochorel. Sultán Saladín nechal poslať Richardovi kuraťa a ovocie, aby vyzdravel. Svedčilo to o zaostalosti európskej medicíny. Iná príhoda, keď počas bojov bol zabitý Richardov obľúbený kôň a tak bojoval pešo. Saladín prehlásil, že nehodí sa, aby taký hrdinský panovník bojoval ako obyčajný pešiak. Poslal mu dva nádherné kone.

Dokonca Richardovmu priateľovi biskupovi Walterovi Hubertovi povedal, že si anglického kráľa veľmi ctí a vaši pre jeho česť a šľachetnosť. Ale zároveň musí vyjadriť aj ľútosť nad jeho nezrelosťou a splašenosťou.

Historici tvrdia, že Saladín a Richard levie srdce sa osobne nikdy nestretli. Legendy za to hovoria, že títo obaja vládcovia spolu osobne bojovali ako rytieri s kopijami. Ďalšia legenda hovorí, že sám sultán Saladín sa v prezlečení za lekára vybral do Richardovho tábora, aby ho vyliečil.

Isté je, že po uzavretí prímeria v septembri 1192 sa títo dvaja už nestretli. Richard levie srdce mal neustále smolu – zajatie v Rakúsku, vojna s francúzskym kráľom a nakoniec smrteľné zranenie v boji v roku 1199.

4. marec 1193

55 ročný Saladín cítil s končiacou sa zimou roku 1193, že sa mu prudko zhoršil zdravotný stav. Telesných síl mu ubúdalo. Ani daždivé počasie, ktoré je tak typické pre zimné obdobie krajín blízkeho východu Saladínovi neprospievalo. Osudným sa mu stála jeho tvrdohlavosť, keď  v daždivý deň chcel ísť vzdať úctu Alahovi do mešity v Damasku. Jeho rodina a priatelia ho odhovárali, on išiel. Ctihodný sultán zmokol a následne ochorel. Ešte pred smrťou nechal si zavolať najstaršieho syna, aby mu udelil morálne ponaučenia. 4. marca Saladín zomrel.

Saladínova hrobka

Na záver

Saladín mal niekoľko manželiek, s ktorými mal 12 synov a nezistený počet dcér. Na upevnenie svojej moci v Sýrii sa oženil s  Ismat al-Din Khatun vdovou po miestodržiteľovi Nar Al Dinovi v roku 1176. S manželkou Ismat mal priateľsky vzťah, hoc mu neporodila syna. Saladín bol silno rodinne založený. Svoj voľný čas trávil so svojimi deťmi v nádherných záhradách v Damašku.

Saladín dodnes vzbudzuje obdiv. Jeho súčasníci si mysleli, že inklinuje ku kresťanstvu, lebo z tadiaľ načerpal veľa svojich cnosti. Saladínovi inklinovalo aj kresťanské rytierstvo so svojimi kladnými stránkami – ochrana slabých a utláčaných, odpustenie. Nenadarmo sa hovorilo o ňom, že aj keď je moslim, mal vlastnosti rytiera. Ku svojej šľachetnosti sa Saladín dopracoval po mnohých rokoch. Počas svojho  života staval nemocnice, školy. Jeden deň v týždni si vyhradil pre svojich poddaných, aby mu predostreli svoje sťažnosti či podnety. Bol skromný a bezprostredný, láskavý. Dokonca, keď sluha nechtiac pred ním vylial nádobu, nedal mu sťať hlavu, tak ako to robil jeho nástupca sultán Sulejman.

Saladín je pochovaný krásnej hrobke v mešite Umayadovcov.

to už nepatrí ku článku: ospravedlnujem sa, nereagovala som ani na predošlé komentáre a nebudem ani tu, z dôvodu, neviem sa prihlásiť ku debate.