Blog Gabriely Závackej

„Majte svoju dcéru rada.“ Hovorí staršia pani.

„Ja ju ľúbim, ale veľmi ma  hnevá!“ Hovorí mladšia pani s 10 ročnou dcérou.

Ja mám už dve dospelé dcéry, vnučky a som rada, že ich mám. Detí sú tak zlaté.“ Hovorí znova staršia pani.

„Zlaté sú iba do 15 roku života,  potom robia mame na truc!“ Odúva sa mladšia pani.

„Ide zlá doba. Musíme sa mať radšej. Ak zdvihnú daň z nehnuteľnosti, veľa ľudí to nebude vládať splácať. Hovorí staršia pani.

„V Rakúsku je úplne bežne, že ľudia žijú celý život v podnájmoch.“ Hovorí mladšia pani.

„Ale tam nemajú také veľké náklady ako tu.“ Oponuje staršia pani.

„Zaplatím si podnájom, a mám svätý pokoj. Len tu na Slovensku sú ľudia posadnutí vlastníctvom.“ Mladšia pani rázne trvá na svojom.

„Ja si kúpim menší rodinný dom, s deťmi budem bývať a vypestujem si tej trocha zeleniny Náklady stále stúpajú.“ Starostí sa staršia pani.

„Nie je strašne bývať v podnájmoch, zaplatím, presťahujem sa. A nemusím mať v noci kŕče v žalúdku, že musím platiť banke hypotéku.“ Mladšia pani sa gáni na svoju dcéru, ktorá hnevala.

Tak som náhodne započula tento rozhovor v parku. Dialóg prebiehal dosť hlasno, započuli to ľudia v dosahu aspoň 50 m, a nebol by nutný ani mikrofón.