Blog Gabriely Závackej

„S touto Máriou z Chudobíc sa nikdy neoženíš!“Kričala stará gazdiná Tomková na svojho 19 ročného syna Petra.
„Mama, odkedy Vy prihliadate na to, kto je chudobný, a kto nie?
„Prihliadam iba vtedy, ak sa jeden môj syn zahladí do chudobnej. Tá čo našej rodine nedá žiadne veno.“60 ročná matka vaľkala cesto na koláč.
„A vari láska hory neprenáša?“Pýtal sa Peter.“Aj apoštol Pavol píše o všemocnej láske.“
„Synku môj.“Matka si unavene sadla.“Si ešte naivný, mlieko ti po brade tečie. Nevieš nič o svete. Prstom na teba budú ukazovať, že si si zobral najchudobnejšiu, ktorá ani vo vlastnom dome nebýva, iba na kvartály.“
„My, ktorí máme viacej, musíme sa deliť s tými čo nemajú nič.“
„To platí len v prípade almužny, nie pri voľbe manželky. A vieš, čo taká chudera, keď príde ku majeru?“Hovorila už miernejšie, vedela že zvýšený hlas na jej staršieho syna neplatí. Len zaťal by sa ešte viac.
„Je dobrá, jej rodičia sú pracovití aj zbožní.“
„Ak sa s touto Nevestou z Chudobíc oženíš.“Prihrmel mladší brat Pavol.“Pôjdeš po žobraní. „Ja nedovolím, aby na našom majetku sa priživovala nejaká chudera!“
Peter prudko očervenel v tvári, veľa nechýbalo, aby nedal za ucho bratovi. Iba nahnevane povedal:
„Príživník si ty! Ja už od 15 rokov zveľaďujem náš majetok. Dohliadam na účtovné knihy, robím obchody. Iba ty len berieš plody z našich majetkov za nič robenie.“
„Ak si myslíš, že táto chudera.“Pavol nikdy jej meno nevyslovil,“Ona miluje len majetok. S celou jej rodinou budú ako pijavice.
„Paľko, odíď.“Matka v sebe dusila bolesť nad neznášanlivosťou svojich synov.

„Vidím matka, že máte boľavé srdce.“Povedal Peter priamo.“Ale viete, že na vine ste Vy? Na mňa ste bola veľmi prísna, a jemu ste všetko dovolili.“
„Peter, môj život sa pomaly končí. Viem ako to na svete chodí. Každý si musí uvedomiť svoje miesto. Bohatý sa nemôže oženiť s nejakou s Nevestou z Chudobíc. A naopak. Bolo by to proti svetskému poriadku. Poznala som pár rodín, kde sa chudáci priženili do bohatých rodín. Stali sa terčom kritiky. Šľachta ich neprijala medzi seba.“
„Ale my nie sme šľachta. Sme iba bohatí gazdovia. A píše sa už rok 1880.“
„Povedala som zlý príklad. Bratranec tvojho otca sa tiež oženil s takou z Chudobíc. Rodina ho odhovárala, a postavil si hlavu. Oženil sa s ňou. A vieš ako to dopadlo? Celú svoju rodinu si nasťahovala do domu otcovho bratranca. Aj so svojimi hrubými spôsobmi. Spolužitie sa stalo peklom. A také prípady poznám viac.“
„Ja Vám sľubujem Matka, že nám sa nič také nestane. Do domu si privediem iba Marienku. Bude Vám dobrou dcérou. Bude Vám pomáhať.“
„Počula som o tejto rodine vecí, ktoré sa ti nebudú ľúbiť.“
„Vy ma chcete odhovoriť?!“Peter už zvýšil hlas.
„Chcem len tvoje dobro!“Matka tiež zvýšila hlas.
„Moje dobro? Chcete mi zničiť život! Zlomiť moje srdce.“
„Ak tak veľmi chceš, tak sa s ňou ožeň!“ Petrovi zamrzol úsmev,keď zbadal matkin prísny výraz.“Ak sa oženíš, vydedím ťa! Ja tú chuderu nechcem!“
„Ste pyšná Matka, ako tak môžte odsudzovať ľudí? Pohŕdať nimi?!“
„Si ešte príliš dôverčivý, ja ľudí poznám. Ak ju tak miluješ, ožeň sa, choď žiť ku ním. Na vlastnej koži uvidíš, ako je to byť chudobný. Chudoba človeka mení ku zlému. Núti ho kradnúť, klamať, aby nepomreli od hladu.“
„Pán Boh Vám odpusť, Vašu pýchu!“Peter mal slzy v očiach.
„Nie Peťko!“Povedala matka ľútostivo.“To sú len moje životné skúsenosti. Ak chudoba dverami vojde, láska oknom utečie.“….Dúfam, že sa môj chlapec spamätá, nechcem mu zle….Pomyslela si.

„Áno!“Marienka s nadšením objala svojho snúbenca Petra a pobozkala ho na obe líca.“Vydám sa za teba! Veľadôstojný pán nech začnú s ohláškami.“
Peter položil kyticu červených ruží na peň a vrúcne pobozkal snúbenicu na ústa.
„Celé tri týždne čakať je pre mňa ako večnosť.“Vzdychla si Marienka.
„Je to dosť dlhý čas na to, aby si na to moja matka zvykla.“Povedal Peter smutne.
„Veď si jej syn, nedopraje ti šťastie?“Mária vedela, že jeho matka ju za nevestu nechce. Ale stále sa nádejala, že bude bývať v lepších podmienkach.
„Môj brat Palo stále hucká do matky, že nech ma vydedí.“Peter už šťastie necítil.“A chcela by si ma aj tak? Keby ma matka vydedila. Musel by som žiť u Vás v malej izbičke, s tvojimi rodičmi a šiestimi súrodencami. A naše detí by nemali vôbec pohodlie ako u nás.“
„Áno!“Povedala už menej nadšenie. Uvedomovala si však, že takú chudobnú, bez vena si ju nik v dedine nevezme s vlastnou pôdou a domom.

V sobotu bol kostol plný, chýbali matka a brat ženícha. Po svadobnej omši bola skromná hostina v domci nevesty. Dedinčania darovali chudobnej rodine napečené koláče, kúra, pálenku, aby mali aspoň skromnú oslavu.
„Ešte tento mesiac ťa vylúčim zo svojho závetu.“Povedala matka tvrdo. Viac bola zaťatá, ako žena krutého srdca.
„Nebudem Vám prekážať, matka!“Peter si prišiel iba po svoje šatstvo a pár kníh. S hnevom v očiach sa pozrel na mladšieho brata.
„Chudoba dverami vojde, a láska Vám oknom utečie.“Povedala Tomková smutne.“Ešte sa vrátiš ku mne, sám.“
„Zbohom matka.“Odchádzal z miestnosti.“Dúfam, že srdce Vám zmäkne, ak uvidíte svoje prvé vnúča.“
„Ty podliak jeden!“Peter bratovi zašepkal do uší.“Bola to tvoja práca, že ma matka vyčiarkla zo závetu. Božie mlyny melú pomaly, ale isto.“Po týchto slovách opustil svoj rodný dom, aby začal nový život so svojom novou ženou.

„Dobrý deň matka!“Vošiel Peter do priestrannej miestnosti, kde sedela jeho matka aj s Paľom.
„Dobrý aj tebe, syn môj!“Ruky jej boli zamestnané vyšívaním. Neunúvala sa ani postaviť, keď prišiel syn.
„Prišiel som Vám ukázať svoju prvorodenú dcéru aj manželku Marienku.“Po jeho znamení vošla Marienka aj s dcérou v naručí.
„Dobrý deň, mamka!“Marienka jej podávala malú.
„Okamžite sa prac do svojej chatrče, ty bedárka špinavá, aj s týmto tu!“Paľo sa osopil na svoju švagrinú.
Dieťa začalo plakať, a nešťastná Marienka hneď s malou vybehla z domu.
„Ja ťa zabijem, ty špina!“Peter priskočil ku bratovi, zdrapil ho za krk ako kúra a začal ho dusiť.“Moju manželku a dcéru si urazil. Za to ťa zabijem!“Ziapal na brata.
„Prestaňte!“Zvolala preľaknutá matka.
„Voči mne ste takú lásku ako voči tomuto lotrovi neprejavila. Práve naopak, vydedila ste ma!“Kričal Peter.
„Bolo to pre tvoje dobro!“Kričala matka v obave o život svojho mladšieho syna.
„Pre moje dobro?!“Pýtal sa sarkasticky.
„Pozri sa ako vyzeráš, ako nejaký trhan. Máš mozole na rukách, chodíš v bedárskych šatách. A vôbec nie si šťastný. Tento život ti nesvedčí, vráť sa domov!“
„S manželkou a s dcérou.“
„Nie, iba ty!“
„To ani pohľad na Vaše vnúča vami nepohlo, nedojalo Vás?“Nešťastný Paľo už modrel, a Peter stále mu zvieral hrdlo.
„Tak domov sa nevrátim!“
„Peťo! Pre boha živého, ved Paľka mi zadusíš, celý už modreje. Prosím, pusť ho, ak nechceš odvisnúť!“Matka zalamovala rukami.
„Zabudol som, že toho lotra držím za krk. On mi za to nestojí, aby som odvisol.“Po týchto slovách nechal tak, nešťastníka lapať dych. So zadosťučinením odišiel.

„Milujem ťa, Peťko môj!“Objala Marienka svojho muža.
„To si mi už dávno nepovedala.“Povedal Peter urazene.“Častovala si ma, iba že som ťa klamal, tvoj otec, že som neschopný.“
„Vo svojom srdci som cítila veľkú nenávisť voči tvojmu bratovi a matke. Malá Anka bola ešte pár dní z toho vystrašená.“
„A najviac som si to ja odniesol, vzdal som sa majetku, pre teba. Tebe sa len nenaplnili sny, že z tejto diery odídeš.“
„Ale teraz odídeme, Amerikan Gujdan ťa ako svojho počtára bude dobre platiť. A pivo budeme mať zadarmo.“
„Matka hovorila, ak chudoba cez dvere vojde, láska oknom utečie.“Povedal Peter sarkasticky. Sotva prišiel domov s radostnou správou, že bude pracovať pre Gujdana ako účtovník, celá rodinka sa mu začala zaliečať.

Po troch rokoch
Peter išiel so svojimi dcérami trojročnou Ankou, ktorá cupitala popri ňom a druhú jednoročnú držal v náručí po dedine.
„Zdravím Vás matka.“Pozdravil Peťo chladne. Na druhé krstiny ju neprišiel už pozvať.
„Polepšilo sa ti. Dievky máš vyparadné, akoby šli ku cisárovi Franzovi Jozefovi do Viedne.“
„Mňa ocenil niekto cudzí, kým vlastná mater ma vydedila.“Peter mal trpkosť v srdci.
„Ale pre tvoje dobro som to urobila.“Povedala mater.“Nie som krutá, len si za svojim stojím.
„Ani vnúčence ste si neboli pozrieť. “
„A vari ani teraz nedošlo na moje slová? Ak sa chudera dostane ku majeru, nič ju už neskrotí. Ako tú tvoju Marienu z Chudobíc.“
„Nie som krotiteľ v cirkuse, aby som ju krotil.“Odvetil sarkasticky. Bol si vedomý, že jeho manželka utráca peniaze, ktoré zarobí a zmenila sa na veľkú harpyu. Nechcel matke dať za pravdu.
„Ja som ku našim paholkom slušná, nekričím po nich, nenadávam im. Aj dobré ich platím. Ale tvoja Mariena, len po slúžke ziape a preháňa ju. A tvoje dcéry nemajú veľmi dobrý príklad v tvojej žene. A ty si od rána do noci v práci.“
„Najhlavnejšie je, že znova žijem ako predtým, a nie som odkázaný na Váš majer. S pánom Bohom, zostávajte.“

Peter sedel v kancelárii u Gujdana pozerajúc do účtovných kníh, keď doslova vletel Jurko, paholok od Tomkových.
„Zabúdaš na slušné spôsoby?!“Pýtal sa podráždene, že stratil niť myšlienok.
„Keby Vaša pani Matka nedostala porážku, nevletel by som ako víchor.“Odvetil zadychčaný Jurko.
„A to mi len tak hovoríš?!“ Peter hodil spisy na stôl, zobral si sako a s paholkom utekal domov. Krv není voda a puto matky a syna zostane.
„Ako sa to stalo?!“Spýtal sa slúžky Zuzy, keď vošli do domu. Z paholka nemohol dostať jedinú súvislú vetu.
„Ako by som to Vám povedala. Vaša matka vošla do izby Vášho brata, zakrátko som počula výkrik a pád. Hneď som pribehla ku Vašej matke, odniesli sme ju do postele.“
„A lekára ste jej privolali?“Pýtal sa cestou do matkinej izby.
„Bol tu. Je to porážka. Povedal, že je to už v rukách božích.“
„Mamka!“Peťo si prisadol ku matke, chytil ju za studenú ruku.
„Treba privolať kňaza, aby jej dal posledné pomazanie.“Peter vstal. Na nočnom stolíku ho upútala fľaštička. Otvoril ju a ovoňal. …..To nie je možné!!….To je predsa kyanid!..
„Zuza! Juraj!“Kričal Peter.
Obaja sluhovia hneď pribehli.
„Kto z Vás nechal tú fľašku tu na?!“Hrmel.
„J.-a.“Zuza zo seba vykoktala.
„Ty sprostá hlupaňa!“Kričal Peter.“To je prudko jedovatý jed kyanid. Z kade ho máš? Neverím, že si chcela otráviť matku. Iba sprostá hus ako ty, tu môže nechať jed v blízkosti chorej.“
„Bola v izbe Vášho brata Paľka na jeho stole. Zobrala som ju, keď sme Vašu matku odniesli do postele. Myslela som, že je to liek!“Plakala.
„Aká si len sprostá Zuzka.“Juro jej zašepkal do ucha.
„Ja som si myslela, že to je liek. Preto sa pani dostala porážku, že ju syn chce otráviť.“Plakala.
„Už nebľač toľko. Nič sa nestalo.“Tešil ju.

„Čo si urobil matke, že je na smrť chorá?!“Chytil Paľa za krk a zúrivo ním triasol.
„Ja..-ja…“Pali sa na viac nezmohol.
„Prečo pre teba zomiera? Čo si jej spravil?!“Peter mal vražedný pohľad v očiach.“Rozprávaj, lebo ťa zabijem!“
„Nič, iba vošla do mojej izby, a odpadla.“
„S výkrikom?!“
„Pre koho si mal kyanid pripravený?!“Reval na brata.
„Pre seba! Mama chce ma vydediť, a teba urobiť dedičom! Kričal Paľo.“Ako žobrák nebudem žiť, radšej zomriem!“Peter Paľa pustil. Ale nemal súcit, len chladne odišiel z miestnosti.
„Zabijem teba!“Zašepkal si Paľo. Pocítil v sebe sebazáchovy. Nie on nezomrie, on nebude žobrák. Aj za cenu vraždy.

„Peťko!“Peter sa pomrvil, cítil, že ho niekto hladká po hlave.
„Mamka?“Ozval sa Peter nádejne.
„Odpusť mi, aby som mohla odísť na druhý svet s pokojom.“
„Teraz to nie je dôležité, nehovorte tak. Unavuje Vás to.“Peter bol stále vyplašený z toho, že jeho matka mohla byť otrávená.
„Musím. Boh ma zrazil na kolená, aby som si uvedomila svoj hriech pýchy. Teba som zapudila,“Stále si nechcela pripustiť, že by ju Paľo mohol otráviť.
„To ste teraz na to prišli?“Spýtal sa syn trpko, pocit krivdy ho na chvíľu opanoval.
„Odpusť mi. Pošli po notára, aby ťa zahrnul do závete, a Paľa z nej vymazal. Neverím, že mi chcel otráviť telo, ale dušu nimi otrávil nenávisťou ku tebe.“Plakala.
„Matka.“Peter začal.“Ale ten jed nebol pripravený pre Vás.“
„Pre koho?“
„Pre mňa.“Zaklamal. Ak ho matka Paľa vydedí, tak sa skántri, a bude mať svätý pokoj. Nebude ho už vydať. Myslel si.

„Čo sa stalo matke, čo som tu nebol?!“Peter zúril.“Bol som len na pár minút, a matka je v takom stave.“
„Nevieme pán Peter.“Slúžka sa chvela.
„Prečo je v šoku?! Azda jej ten zloduch niečo spravil neprišiel zabiť?!“
„Peťo!“Zvolala matka tak hlasno ako mohla.“Paľo ma chcel zabiť.“
„Čože?!“Zvolal Peter a slúžke padla tácka nadol aj so sánkou.
„Mamka, povedzte, ako Vás chcel zabiť.“Peter si sadol ku matke, a hladkal jej ruky.
„Počul ma ako som ti hovorila, že ťa urobím svojím jediným dedičom a jeho vydedím.“
„Podliak!“Petra napĺňal hnev.“Za to ho zabijem! Aj zbabelec prašivý ku tomu. Ak nemá odvahu čeliť tvrdostiam života, rozhodne sa skántriť. A potom je zbabelý sa zabiť. Tak ho zabijem ja sám alebo úrady“
„Nie, len ho vyhodím z domu, dám mu pár grošov, aby prežil, a nech ide ďaleko.“
„Nie matka, on musí pykať za svoj zločin. Niet väčšieho zločinu, ako sa pokúsiť zavraždiť svojho rodiča. A okrem toho, život našej rodine by bol stále v ohrození. Musí zomrieť. A ty!“Peter vstal pohľadom, ktorý zastrašil úbohú slúžku.“Ak niečo prezradíš, ty a tvoja rodina pôjdete po žobraní. Rozumela si?!“
„Peťo!“Zvolala zúfalá matka, z toho, že sa nevládala pohnúť.
„Dohliadni na matku. A nenechaj ju samú.“Okríkol slúžku a utekal do izby svojho zvráteného brata.
Ako sa chystal aj s pištoľou vtrhnúť sťa sto víchrov dnu, náhle zastal, aby si vypočul rozhovor. Prvý hlas ostrejší bol nepochybne jeho brata Paľa a druhý ženský, stuhol, bol hlas jeho ženy Marieny.
„Si totálny podliak!“Kričala na švagra.
„A ty si Nevesta z Chudobíc. Brat musel osprostieť, že si ťa bral, a teraz aj matka, že jemu chce dať majetok, a mňa vyhodiť z domu!“Hovoril tým odporne chladným arogantným tónom.
„Ja už nie som tá Marienka, ktorá sa ťa zľakla, keď si mňa a dcérku tak ponížil.“
„Veru nie. Nevesta z Chudobíc prišla ku majetku, a stála sa z nej harpya. Teraz sa ťa môj brat bojí.“Hovoril posmešne.
„Ja som harpya ale ty si matkovrah, chcel si zavraždiť vlastnú mater. Keby som nevošla do jej izby ja, bol by si ju zadusil vankúšom.“
„Povieš to svojmu mužíčkovi Peťkovi?“Hľadel na ňu ako slizký had.
„Nie. Ak mi pomôžeš zbaviť sa ho. Jeho dotyky sú mi odporné, celý mi je odporný.“Petra pri dverách oblial studený pot.
„Čože?!“Zvolal Paľo prekvapene.“Tomu neverím!“
„Môj muž má dobre postavenie. Zomrie, ja budem po ňom vážená vdova s dvoma sirôtkami. V dedine mi budú preukazovať úctu. Mojim rodičom kúpim dom. A už ma môj muž nebude v ničom obmedzovať.“Peter klesol na kolená ako zrazený bleskom, zrazený bleskom zrady, podlej zrady.
„Ja budem hlavnou dedičkou po starej bosorke. A tebe budem dávať rentu z nášho majeru a vyplatím ti aj štvrtinu z majeru Tomkových.“
„Aha, ty si teda nezachránila život mojej matke zo šľachetnosti ale z chamtivosti.“
„Prečo mám na ňu brať ohľad? Roky som pre ňu žila v chudobe. Nech mi zmizne z cesty.“
„Mal som si zobrať teba, si rovnako skazená ako ja.“Líškal sa Pavol a olizoval si pery jazykom. Mariene to bolo odporne.
„Nie. Bosorka nie je moja matka. Aj keď sme s Petrom žili v biede, vinou teba a tvojej krutej matky, milovala som ho. Ale keď sme prišli ku tebe. Jej chlad a tvoja surovosť, ako som s dcérkou vybehla von, vtedy sa vo mne niečo zmenilo. Peter mi začal byť odporný, jeho dotyky, hlas. A teraz, keď sa mi naskytla príležitosť, chcem aby zomrel.“
„Dóóoooosť!“Peter vletel do miestnosti.
Švagor a švagriná stáli ako obarení.
„Nevesta z Chudobíc?!“Peter prehádzal pred ňou s pištoľou v ruke ako lev okolo svojej obete.
„Zabránila som tvojej matke život!“Odvetila pohŕdavo. Napriek, že jej život bol v ohrození.
„Nevesta z Chudobíc!“Začal Peter pohŕdavo.“Matka mala pravdu, nemal som si ťa brať. A ja blázon som ťa miloval, že som podlú vrahyňu uprednostnil pred milujúcou matkou. Päť rokov som s matkou bol v nepriateľstve.“
„Zabiješ ma? Nebojíš sa, že odvisneš? A zabiješ ma, a z našich dvoch dcér spravíš siroty? Celý život budú mať pokazení, keď vlastnú mater im zabije ich otec, ktorý nakoniec odvisne.“
„Nie.“Peter teraz zamieril pištoľ na brata.“Paľko zastrelí teba, a potom on seba. Nie, čo sa to môjmu mladšiemu bračekovi porobilo? Pocikal sa, mamičkin maznáčik.“Peter sa posmešne díval na brata.
„To by si sa aj ty pocikal, keby som ja na teba mierila zbraňou!“Povedala Mariena spurne.
„Viac úcty ku svojmu manželovi!“Peter udrel manželku po tvári.
„Odkedy sa z teba stál taký surovec?!“Nebezpečenstvo smrti si uvedomila, že je už reálnejšie. Predtým v duchu neverila, že by jej muž niečo urobil. Ale pohľad na krv, ktorá jej tiekla po tvári ju zdrvila.
„Spravila si ho ty zo mňa! Ako som to počul vo dverách, že chceš zavraždiť matku a mńa!“Hovoril chladne.“A tvoja neznesiteľná povaha ma menila na chladného muža. Ešte by som ti odpustil, keby to bol len môj život. Ale nie život mojej matky! Nemôžem ťa nechať žiť.
„Neprejde ti to!“Mariena sa už chvela.“ Sú tu sluhovia, tí na súde budú vypovedať ako si nás dvoch zavraždil. Obesia ťa!“
„Nie, paholok a Zuza sú verní našej rodine, najmä mojej matke. Budú mlčať. A najmä potom, ako si chcel zabiť chorú matku! Ty matkovrah!“
Padol vystrel. Mariena si dlaň priložila na hruď, na ruke pocítila teplú krv. Na zem už padla mŕtva. Črty jej tváre vyjadrovali hrôzu.
Pavol sa hodil na kolená a skrčil sa.
„Vstávaj ty zbabelý pes!“Peter do neho stuhol.“Prejav trocha mužnosti na sklonku svojho mizerného života.“
„Nezabíjaj ma, prosím. Sme bratia.“Prosil.
„Si matkovrah!“ Peter držal pištoľ.
„Zober to!“Podal mu do ruky ampulku s kyanidom.
„Nie, nezabíjaj ma.“Paľo sa chvel na celom tele.
„Potrestal som svoju ženu, ani s tebou nebudem mať súcit. Správaj sa aspoň pred smrťou ako chlap!“Hovoril posmešne.“Zoberieš alebo ti to do úst napchám ja?!“
„Nemôžeš ma zavraždiť! Ja to neprehltnem.“
„Dobre, ak to neprehltneš. Niekto sa tu objaví pri dome. Uvidí nás oboch, zavolá žandárov. Posadia nás do väzenia, potom bude súd. Mňa oslobodia, ale teba obesia. Svedkovia budú na mojej strane. Povedz mi, čo bude lepšie pre teba, rýchla smrť? Alebo týždne v špinavom žalári, potom hanebná smrť na šibenici. A predtým ťa budú týrať vo väzení, lebo si takmer matkovrah.“
„Nie.“Paľo plakal. Váhavo zobral kapsulu kyanidu. Prehltol ju, zvalil sa na zem, a za pár minút v bolestiach zomrel,

Žandári uzavreli prípad ako hádku medzi švagrom a švagrinou. Najprv on zastrelil ju, potom si zobral život kyanidom. Motívom bola ľúbostná hádka. Túto skutočnosť dosvedčili aj sluha Jurko a Zuza

Po roku:
„Čo bude s mojimi dievčatkami, sirôtkami bez matky?“Peter pocítil ľútosť.
„Oženíš sa druhý krát.“Povedala matka držiac sa syna pod pazuchu. Pri chôdzi potrebovala podporu.
„Nie, nikdy. A myslíš, že mi Boh odpustí?“Díval sa na drevený kríž, na ktorom bolo napísané meno jeho manželky. O pár hrobov ležal Pavol.
„Vychovaj z mojich vnučiek cnostné a dobré ženy. Pros Boha o odpustenie a konaj dobro. Ja budem sa tiež kajať aj za teba.“Matka so synom aj s dievčatami sa vrátili domov.