Blog Gabriely Závackej

Bohu vďačím za to, že som sa zmenila ku dobrému, aj keď to bolo bolestivé. Pred mojim obrátením som bola zlá žena. Bola som bezcitná, povýšenecká ku všetkým, ktorí boli chudobní. Ku svojim paholkom a slúžke som bola nespravodlivá. Platila som im málo za veľa práce. Strhla som im všetko z tej nízkej mzdy, keď z únavy mi niečo rozbili. Bola som nevšímavá ku trápeniam iných. Túžila som po majetku. Nestačilo mi byť najbohatšiou gazdinou v dedine. Musela som mať viac, a chcela som toho viac. Moje obrátenie sa začalo v letný deň, bola nedeľa. Mali sme odpust sv. Jána Krstiteľa aj s jarmokom. Predávala tam chudobná vdova s troma malými deťmi svoje hrnčiarske výrobky.
„Kúpte niečo, moja dcéra potrebuje peniaze, aby mohla chodiť.“Pozerala na mňa so smútkom v očiach a nádejou.
„Moji rodičia ma učili.“Odvetila som blahosklonne.“Že nemusím mať všetko.“ Po týchto slovách som šla ďalej. Ešte pred slávnostným obedom som vyhodila našu starú gazdinú zo služby, lebo vylepila môjmu synovi za ucho. Teraz po mojom obrátení som jej dala za pravdu. Môj syn jej podložil nohu, a ona spadla. Miesto potrestania môjho syna, som ju vyhodila. Nebrala som ohľad ani na to, že sa stará o tri svoje vnúčatá, siroty. Potom som išla von, nahnala som svojich paholkov, aby naložili súdy vína na voz, nehľadela som, že bola nedeľa. Poslúchli ma bez slová. Plácu, aj keď mizernú, potrebovali.
Odrazu som videla ako sa na mňa valili súdy vína. Pocítila som veľkú bolesť v hlave a potom iba tma.

Kráčam lesom, a neviem kam. V mojom srdci je nepokoj, veľký nepokoj. Chcem sa otočiť, a ísť z lesa von, ale nemôžem. Ruky, nohy ma neposlúchajú. Nejaká sila ma ťahá stále dopredu. Cez husté stromy sa ťažko predierajú slnečné lúče. Kráčam a kráčam, nakoniec vyjdem z tmavého lesa na čistinu. Ohrievala som sa slnečnými paprskami. Nohy ma bolia. Sadnem si na trávu. Vidím som, že tiene sa predlžujú, slnko zapadá za stromy. Vstanem, snažím sa nepoddať strachu. Musím nájsť správnu cestu, aby som z lesa vyšla. Otočím som sa na ľavo, moje srdce prestane biť! Lapem po dychu, kolená sa mi trasú, zrádzajú ma, padám na zem. Pred sebou vidím desivý obraz: na strome sa hompáľa obesenec. Jeho hnilobný pach mi udrie do nosa, a príde mi zle, ale mrákoty ma obchádzajú. Niečo mi na tom nešťastníkovi je známe, ale neviem čo. Zrazu sa jeho hlava pohne, vidím iba čierne diery, kde kedysi boli oči.
„To som ja tvoj najmladší syn Jozef, odsúdili ma za lúpežnú vraždu.“Jeho hlas znie chŕčavo.
Ja len vykríknem, a dám sa na útek, utekám, nedbám kam, len nech som preč od strašného zjavenia. Necítim som, ako ma konáre škriabu. Predtým ma nohy neposlúchali, išli iba smerom na čistinu, teraz môžem utekať kam chcem. Potknem som o konár, cítim bolesť v kolene.

Horko sa rozplačem. Otupene vstanem, vykročím. Pred sebou uvidím ďalšieho obesenca, srdce mi ide vyskočiť z hrude, na čelo mi vyrazí studený pot, cítim chlad. Obesenec sa hompáľa vo vzduchu. Jeho oči sú vyhasnuté, sú to očí mŕtveho človeka.
„Mama.“Hlas môjho prostredného syna znie zachrípnuto.
„Ako ti môžem pomôcť?“. Kľaknem som na kolená a rozplačem sa. Strach vystrieda veľká bolesť. Nie je nič horšie pre matku ako vidí syna mŕtveho.
„Odsúdili ma za vraždu starého človeka.“Sotva to syn dopovie, hlava mu odkväcne. .

Už neutekám, iba s hlbokým smútkom v srdci kráčam ďalej. Napadajú má rúhačské myšlienky, že sa zmárnim. Dvaja moji synovia zomreli ako vrahovia, potupnou smrťou obesencov.
„Mama, pomôž mi.“ Otočím sa za zúfalým hlasom. Spoznám v ňom svojo najstaršieho a najmilšieho syna v sprievode desiatich vojakov kráčajúcich ku šibenici. Môjho syna postavia na lešenie, prečítajú rozsudok smrti. Obvinia ho zo smrti piatich vojakov, ktorých zradil nepriateľom.
„Mama! Pomôž mi!“Volá syn ako vystrašený chlapec, keď ho vojak sáca dopredu.
„Mama!“ Nohy mi akoby zrastajú do zeme, hlas mi zamrzá v hrdle.
„Mama! Vojak mu dáva na krk slučku a ja sa nezmôžem ani na krok.
„Mama! Nechcem zomrieť! Znejú vojenské bubny.
„Mama! Zomriem, lebo si ma zle vychovala! Vojak mu hlavu dáva čierne vrece.
„Mama!“Hlas môjho syna znie tlmene, ale o to viac sa mi vryvá do srdca ako dýka.
Kat stoličku odkopuje a telo môjho syna sa hompálavo vzduchu. Trepoce nohami. Odrazu som v sebe pocítila veľkú silu, vybehujem hore schodmi a uchopím nohy svojho syna.
„Nezomri môj synček. Aspoň teba zachránim!“

Odrazu sa mi všetko rozplynulo. Okolo mňa bolo všetko hmlisto. Pomaly som sa otáčala a okolo seba som videla iba hmlu, tmu. Počula som najprv nezrozumiteľný šepot. Potom šepoty sa zmenili na zrozumiteľnú vravu. Hmla sa pomaly začala vytrácať, ale tma zostávala. Zo vzdialenosti asi desiatich krokov sa začali vynárať čosi, čo pripomínalo ľudskú postavu.
„Mama!“Prvá postava sa zmenila na môjho najstaršieho syna. Ďalšie dve sa tiež zmenili na mojich synov.
Naplnila ma radosť, smútok, strach. Radosť z toho, že vyzerali ako zvyčajne, moji malí chlapci. Nevedela som, či snívam, či je to skutočné, či som azda v očistci mŕtva. Potom sa zmenili na mladých dospelých mužov.
„Mama“, Prišiel prostredný ku mne.“Záchran nás pred večným zatratením. Toto isté zopakovali najmladší aj najstarší.
„Zbláznila som sa? Alebo som za trest v očistci?“ Chytalo sa ma zúfalstvo.
Zrazu som sa ocitla na známych miestach, s rodinou. Videla som okamihy, ktoré som zažila so svojimi synmi. Videla som ich správanie, ako sa zle správali ku našej starej slúžke, ku chudobným deťom. Nemohla som nič robiť, povedať. Bola som tam, a predsa ma nik nevidel. Videla som iba samu seba, ako svojich synov podporujem v ich zlých vlastnostiach. Zarmútilo ma to, chcela som zasiahnuť, ale neznáma sila mi to nedovolila.
„Mama!“Pristúpil ku mne najmladší syn. Miestnosť sa znova zmenila na tmavé miesto s mojimi synmi. “Pochopila si?“
Miesto odpovede som sa usedavo rozplakala.
„Ešte sme iba mali chlapci, môžeš nás zachrániť pred hrozným osudom, keď si svoju dušu zaťažíme ťažkými hriechmi.“
“„Ešte stále nás môžeš zachrániť, musíš nám dávať dobrý príklad veriacej matky.“

Uvedomila som si ako som zle žila. Môj život bol úbohý. Bola som bohatá gazdiná. Ale nik ma nemal rád. Bola som krutá, sebecká, chamtivá. Videla som svoje hriechy. Odrazu ma však zaplavil pocit pokoja, keď som videla svoju veľkú lásku ku svojim deťom. Moju oddanosť, obetavosť.

Potom som počula hlasy, zneli ako modlitba, potom sa po do mnou objavila moja izba, videla som samu seba ležať na manželskej posteli. Pri mne stál môj manžel, moji traja synovia, boli smutní. Na druhej strane postele stál náš kňaz, dával mi posledné pomazanie. Pri ňom stál muž, v ktorom som spoznala nášho lekára.
„Pán Doktor, nemôžte nič spraviť pre moju ženu?“ V tom hlase som spoznala svojho manžela.
„Ja som spravil čo bolo v mojich rukách, teraz je už v rukách božích.“
Odrazu som otvorila oči. Keď som sa nadýchla, cítila som veľkú bolesť v rebrách.
„Len pokoj.“ Lekár sa ku mne naklonil.
„Mala ste nehodu, našťastie ste sa vrátila medzi nás živých. Iba Vaše polámané rebrá sa musia zrásť. Zatiaľ Vám tu nechám lieky proti bolesti.“

Toto som rozpovedala aj nášmu dedinskému farárovi o svojom videní. Farár mi povedal, že to boh mi takto zoslal varovanie, aby som sa napravila, aj keď to bolo za cenu bolestivej nehody.
Rebrá ma bolia aj doteraz, keď už mám sedem krížikov na chrbte. Našťastie sen sa nenaplnil. Je pravda, že som prežila svojich dvoch synov. Ale nezomreli ako odsúdení zločinci. Môj najstarší syn musel narokúvať do vojny, ktorú vyhlásil senilný cisár v roku 1914. Syn padol vo vojne. Zomrel pre chamtivosť mocných. Druhý syn zomrel o pár rokov neskôr na zápal pľúc. A môj tretí syn je teraz dedinský richtár. Jeho päť detí sú mojou radosťou. A veľmi mu kladiem na srdce, aby bol dobrý príklad pre svoje deti.

Poznámka autorky, teda mňa:

táto poviedka bola zverejnená aj na kresťanskom portály Slovo +, poznáte ho cez predaj Nota Bene. Ale nanešťastie pre autorov ako ja z vonku prešli na prísnu cenzúru tzv. cirkevné schválenie. Majú už len svojich stálych pisateľov. A zrušili aj internetovú stránku, a zaviedli novú. Preto tu vkladám svoju poviedku, aby sa čítala.

A moja poviedka bola štvrtá načítanejšia poviedka resp. článok.