Blog Gabriely Závackej

Postavy vystupujúce v divadelnej hre:

PavolVarga, otec
Miško Varga, postihnutý syn na vozíčku
Mária Vargová, matka Pavla a bývalá manželka Michala Vargu
Dezider, kolega z roboty
Marek, kolega z roboty
Juraj Pálfy, vyšetrovateľ
Mgr. Igor Vaľko, vyšetrovateľ
JUDr. Ján Novotný, ustanovený obhájca
JUDr. Katarína Baranová, sudkyňa
JUDr. Peter Tkáč, okresný prokurátor
Marika, katechétka
katolícky kňaz – spovedník
Imrich, bezdomovec na vozíčku
Suseda č. 1,
Suseda č. 2
Tím líder vo firme
Esbeeskár
Sociálna pracovníčka
Novinár
Miro, spolužiak Miška
Lekár
Policajt 1
Policajt 2
Sudkyňa
Kamoš z krčmy č. 1

Si už konečne na mňa hrdý, otec?
Pavol Varga, otec /hovorí agresívne v dôsledku alkoholu, je počuť zvuk, ako násilím ťahá
syna z postele/: Keď som ti povedal, že vstávaj, tak budeš vstávať!
Miško Varga /kričí, podľa zvukov je jasné, že sa bráni, aby ho otec vytiahol z postele/
Otec!
Pavol Varga /agresivita stúpa/ Tak znova ťa musím prevychovať!“ Zbytky alkoholu v
hlave mu znova spôsobili šialenstvo, v kombinácii s psychofarmákmi.
Pavol Varga, otec /syna udrie/ Budeš ešte väčší chlap!
Miško, syn sa rozplače: Oci, nie!
Pavol Varga: Prší ako predtým, to poslúži tvojej ďalšej prevýchove./dvere sa otvorili,
počuť vozík, synov krik, vzpieranie sa.
Pavol Varga, otec /jeho konanie je čím ďalej nepríčetnejšie/: Budeš už konečne chlap?!
Miško Varga, syn /jeho hlas znie vylákane/: Oci, prosím ťa, už nie!
Pavol Varga, otec /postaví sa pred syna na vozíku, hlas mu znie posmešne a pohŕdavo/:
Ty si sa počúral.
Rozprávač: Boli to posledné slová, ktoré Pavol Varga povedal. Jeho posledný pohľad bol
vrah, ktorý do neho sotil. Potom nastala pre neho tma.
Miško Varga, syn /zvolá prekvapene/: Ty?!
Vrah: Chcel ťa zabiť! Musím utiecť. Teba podozrievať nebudú.
Rozrpravač: Po týchto slovách vrah utiekol cez garsónku Pavla Varga balkónom von. Na
poschodí bolo desať garsoniek. Schody bol v osobitnej chodbe a byt Vargu bol hneď
prvý. Vrah stihol ešte utiecť, prv než sa nahrnuli obyvatelia azylového domu. Všetci boli
zhrození.

Vo výrobnej hale, koniec pracovnej zmeny:
Tímlíder: Nie som s Vašou prácou spokojný. Dnešnú normu ste nesplnili.
Michal Varga: Drieme tu nadčasy, robíme za troch, máme minimálku aj to nám mešká.
Môj syn Miško je ohrnutý, v byte je sám. Výkony, ktoré od nás žiadate sú nehorázne.
Marek: To tu máme vari skapať? Na Markíze bolo minulý týždeň, že zomrel mladý
človek, lebo bol uštvaný.
Tímlíder: Ak nie ste spokojní s prácou, dajte výpoveď. Na Vaše miesto sú tu tucty.
Dezider hovorí agresívne.: Čo si to povedal?! Hlas znie agresívne.
Tímlíder hovorí arogantne : Okamžite opustite tieto priestory!
Dezider /agresivita stúpa/: To komu hovoríš, ty zasran pojebaný?!
Timlíder /má strach/: Ochranka! Volajte políciu. Hrozí mi fyzické násilie!
Dezider /počuť zaprašťanie, zrejme Tímlidrovi zlomil nos/: My sme pre Vás iba otroci!
Doma u Vargových:
Pavol Varga: Ako bolo v škole? Peťo ťa doviedol domov.
Miško: Za jedno euro ma hodil domov. A ty si prečo nemohol ísť? Znova si musel
otročiť?
Pavol: Našťastie práca skončila, ale jeden z kolegov stratil trpezlivosť, zlomil nášmu
šéfovi nos.
Miško: To máte v tej práci blbé.
Pavol: Pozri, čo pre teba mám.
Miško zvolá nadšene: Oci! Kúpil si mi smartfón! Vďaka. /hlas mu posmutne/. Ale z čoho
si to kúpil, keď nemáme peniaze? Požičal si od užerníkov?
Pavol: Netráp sa, Miško. Idú Vianoce, chcel som ti spraviť radosť. Žijeme skromne,
budem ti schopný ho splatiť.

Pondelok, týždeň pred Vianocami

Pavol /hlas ma rozčúlený/ : Prečo nemôžme vojsť na pracovisko?!
Marek, kolega /aj jeho hlas je rozčúlený/: Stojíme tu už tri hodiny. Nevieme na čom sme.
Jeden z davu posmešne: Možno im poslali v obálke antrax, alebo bombu.
Dezider /bývalý zamestnanec/: Od úbožiaka esbeskára nevytiahneme nič, je ako My, iba
otrok. Zavolal som do novín. /potom jeho hlas prejde do šepotu a povie bývalým
kolegom Vargovi a Marekovi/: Vďaka Vám ma nezabasli, svedčili ste na polícii v môj
prospech. Som šťastný, že v tejto všivárni už nerobím.
Pavol /hlas ma nahnevanýˇ/: Kde si nájdeme inú skurvenú prácu v tejto hladovej doline?!
„Novinár, práve dobehol: Je to pravda, že výrobné stroje ste zbalili a poslali do
Rumunska?“ Volal novinár majiteľovi firmy na mobil.
Hlas asistenta riaditeľa v mobile: Teraz sa v tejto situácii nebudeme vyjadrovať, pošlite
nám mail.“
Jeden z robotníkov: Do piči! Stará ma vyhodí z domu.
Pavol odpovedá nahnevane: Není to tvoja chyba! Nás vydreli, aby potom mohli využívať
ďalších úbožiakov na Ukrajine, či Rumunsku.
Dezider: Vo Francúzsku by už taká zlodejská fabrika horela. Len my sme slovenské ovce!
Esbeeskár: Direktor Vám odkazuje, že firma krachla. Zajtra dostanete výpovede, aby ste
mohli ísť na úrad práce.
Jeden z robotníkov: A mzdy, kedy dostaneme?!
Esbeeskár: Nič viac mi nepovedali.

V tom istom čase ide Miško zo školy

Miro: Pôjdeš už sám? Ja sa musím ponáhľať domov. Ale najprv mi nával euro.
Miško: Nech sa páči.
Miro: Díkes, to majú naši fotríkovia v robote blbé. Aj môj tak dlho ťahá nadčasy.
Miško: Horšie je, že tu inú prácu nezoženú.
Miro: Tak čau.
Miško: Čau
Lacy, bezdomovec na vozíčku: Ako bolo v škole, chlapče?
Mišo: Dobré, ujo Lacy.
Laci: Vďaka za jabĺčko a chlebík, padnú mi dobre. Nech pán Boh potrestá toho tvojho
spolužiaka, že ťa tak zneužíva. Euro pýtať od mrzáka. Dnes je krásny slnečný deň, a ty si
veselý či prší, či sneží.
Mišo: Ale on je dobrý, ujo. Aj Vy ste stále milý. Ja aspoň mám oca a strechu nad hlavou.
Laci: Keby som vedel chodiť, tak by som ťa doniesol do bytu, ale sám som nemohúci.
Ale už musím ísť do útulku.
Mišo: Koľko ste predal časopisov?
Laci: Ľudia sú skúpi aj nemajú peneží. Tak sa maj chlapče.
Mišo: Aj Vám želám pekný zbytok dňa.
Pavol Varga, otec sa oboril na syna: Ako dlho si tu v tejto zime?!
Mišo Varga, syn /prekvapene/: Necelú polhodku. Mal si zlý deň v práci? Okrem toho je
celkom v pohode.
Pavol Varga, otec: Ešte to mi chyba, aby som ťa opatroval, keď nachladneš!
Mišo Varga, syn /hovorí tónom napoly vážne, napoly vtipne: Nie som vreca zemiakov na
fúriku.
Pavol Varga, otec: Zajtra pôjdem za otcom toho fagana, že takto ťa nechal na ulici. A
vráti ti všetky peniaze, ktoré si mu dal!
Mišo Varga, syn: Mám pocit, akoby si ma za pár sekúnd priniesol do bytu. A Mirova
mama je v nemocnici, musel byť skôr doma.
Pavol Varga /agresívne/: Neodporuj mi, lebo ti vylepím!
Rozprávač: Tieto slová Miška umlčali. Otec syna doviezol do jeho izby, a nahnevane
tresol dverami.
Rozprávač: Ubehli dve hodiny. Otcova nervozita nepoľavila. Bol ako vriaca sopka, ktorá
každú sekundu vybuchne. Chlapec tŕpol v izbe. Ani na záchod nešiel. Ešte nikdy nevidel
otca v takom stave.
Pavol Varga, otec: Mišo, poď sa najesť!
Mišo Varga, syn: Konečne sa najem.
Rozprávač: Otec mlčal, zohrial kuraciu polievku v mikrovlnke a na stôl položil tanier, že
sa až obsah vylial na stôl.
Pavol Varga, otec: Mohol by si aj ty niečo urobiť. Aspoň poutierať stôl!
Miško Varga, syn: Čo sa stalo, oci?
Pavol Varga, otec odsekne: Čo sa stalo?!
Rozprávač: Otcovi sa uľútostí syna, rozhodol sa, že mu nepovie ešte tento deň, že sú na
dlažbe, a nemá ani zaslúženú mzdu.
Pavol Varga, otec: Najedz sa, obriaď a urob si úlohy.
Rozprávač: Otec povedal iba toľko, išiel do chladničky a zobral si tri fľaše piva. Zapol si
televízor, a začal pozerať hokej.
Rozprávač: Na druhý deň išiel chlapec do školy, otec ho v MHD doviezol do školy.
Miškovi to bolo zvláštne, dovolenku im zamestnávateľ nedal. Poobede znova prišiel po
syna, ako do školy, aj zo školy neprehovoril ani slovo. Aj počasie akoby súhlasilo, pršalo,
bolo desať stupňov a fúkal severný vietor. Vozík sa ťažko ťahal po roztopenom snehu.
Mesto nemalo peniaze na zimnú údržbu.
Miško Varga syn /Kričal/“Nie!. Ja ti smartfon nedám!
Pavol Varga, otec /zúfalo/ Musím ho vrátiť! Ja už nemám z čoho platiť účty. Nevyplatili
nám mzdu!
Miško Varga, syn /plače/: Prosím oci, nie.
Pavol Varga, otec /agresivita rastie/: Rozumel si?! Dáš mi ho!
Miško Varga, syn /plače/ :Nie, prosím, nie! Každý v triede má smartfón, iba ja jediný ho
nebudem mať. Budú sa mi smiať. Ešte aj za môj postih sa mi smejú.
Pavol Varga, otec /začal už byť nepríčetný/ Dáš ten mobil? Po dobrom?
Miško Varga, syn /rastie v ňom vzdor/: Nie!
Pavol Varga, otec: Dostaneš bitku alebo mi dáš ten mobil?
Miško Varga, syn: Nie!
Rozprávač: Otec silne udrel syna a vytrhol mu smartfon z ruky.
Pavol Varga, otec: Rozumieš? Nemám robotu, nemám prachy. Vrieskal. Ak mobil
nevrátim, prídu exekútori. Kde to žiješ, v rozprávke? Spravil som chybu, priveľmi som ťa
rozmaznal. Plnil som ti každé tvoje želanie, aby som kompenzoval tvoj handikap. Ale
pomstilo sa mi to. Si rozmaznaný. Si padavka a nie chlap!
Mišo Varga syn: A čo je na tom, že chcem smartfón? To je pre mňa útek z tejto krutej
reality!
Pavol Varga, otec /siape/: Tak ty ma viníš za to, že matka od nás odišla?!
Rozprávač: Na to udrel syna znova po tvári. Syn sa rozplakal.
Pavol Varga, otec trasie synom a kričí na neho: Ty si chlap?! Keby si zahrešil, povedal mi
nadávku, upokojím sa. Myslíš, že som na to hrdý, že mám syna padavku?! Čo myslíš, že
čo bude s tebou, ak zomriem? Budeš v ústave, tam ti nebudú s pierkom mastiť riť ako ja.
Na izbe budeš s viacerými, a títo nebudú skákať ako ty chceš! A možno ti aj vtáka budú
strkať do tvojej ženskej riti!
Rozprávač: Čím bol syn vystrašenejší, tým viacej sa otec stával neprýštenejším. Schytil
vozík a bezohľadne ho ťahal von, dolu schodmi. Robilo to rámus. Susedia sotva otvorili
dvere, hneď ich zavreli. Nechceli mať žiadne nepríjemnosti. Aj oni zrejme mali ťažké
životy.
Pavol Varga, otec /otvára vchodové dvere do bytovky/: Aj tak ni nevyjde von, susedia sú
zalezení v bytoch ako potkany
Rozprávač: Pavol Varga svojho invalidného syna dopravil na chodník. Pršalo dosť
intenzívne, vonku nebolo ani živej duše.
Pavol Varga, otec kričal: „Vidíš?! Toto je Laci, nemá nohy predáva Notabene! Vonku je
zima, a musí sa postarať o seba sám. Miško bol šokovaný starým mrzákom bez nôh. Iba
súcitne sa na nich pozeral, nepovedal nič. Nevedel sa brániť.
Rozprávač: Bezdomovec Laci vozíkom prešiel za 20 minút asi dvesto metrov na ceste ku
útulku, Varga syna prešiel okolo neho za 3 minúty.
Bezdomovec Lacy: Pomoc ľudia boží, otec týra svojho invalidného syna!
Pavol Varga, otec /jeho pohľad keby mohol, zabíjal by/Staraj sa o seba, lebo ti zlomím
nos!
Rozprávač: Invalidný Lacy stíchol, v ruke držal mobilný telefón, aby ho nepríčetný Varga
nevidel. Bezďáci predsa nemajú mobily. Aj keď darovať starý opotrebovaný nie je veľká
položka.
Miško Varga, syn sa triasol: Je-ee m-mi zzzima!.
Pavol Varga: Tebe je zima? Čo?! Dosiaľ som ťa choval ako v bavlnke. Takto reálne žijú
ľudia. Nenariekajú. Je mi zima! Vítaj v realite!
Miško Varga, syn: Pôjdeš do väzenia za týranie!
Pavol Varga, otec /posmešne/: Ani tvoj kamoš Lacy ti nepomohol. Asi pustil sa pocikal.
Rozprávač: Alkohol robil otca nepríčetným, zbadal striešku, ťahal tam syna.