Blog Gabriely Závackej

To je tvoj dom?!“Elizabeth-Rose ohŕňala nosom nad dlhým domom, aké sa stavali pred sto rokmi na Slovensku.
„Tu býva moja mamka.“Povedal Marek anglicky, pozerajúc si topánky z krokodílej kože a upravujúc si drahý oblek tmavomodrej farby.“Ty švińa jedna!“Dodal po slovensky. Stodvadsať kilová manželka bola šťastná, že jej znova tak „dvorí“. Na jeden dúšok zhltla 1 l vysoko-kalorickej kokakoly. Nie div, že po troch pôrodoch počas tridsaťročného manželstva a sústavného pitia národného nápoja Američanov nabrala 120 kg. Svojím zjavom skutočne pripomínala dobre živenú sviňu domácu. Nakrátko ostrihané vlasy ryšavej farby, dvojitá brada a kypré krivky.
Obaja manželia vošli do jednoduchej brány, kde ich s radosťou privítala jednoduchá žienka v národnom kroji, po východniarsky povedané v kudlách. Pestro oblečená ako kanárik sa zvítala so synom Marekom. Bolo jasné, že sú to matka a syn, akoby si z oka vypadli. Modré očí so šibalským pohľadom a beťarskými črtami tváre. Akoby si z oka vypadli.
Elizabeth udrela do nosa zatuchlina, ktorá vychádzala malej chodbičky a kuchynky S horkým ksichtom vošla dnu„Tu máme bývať?“
„Tvojej fajnovej manželke nie je náš dom dosť dobrý.“Povedala matka synovi.

„Niekedy je to s ńou ťažké.“Odvetil Marek.
„Mám problém tu zostať.“Povedala tónom, akým sa vedú odsúdenci na popravu. Lenže ona nekráčala na popravu, ale do starého domu jednoduchej dedinskej ženy.
„Rozália,“Marek sa ešte krotil.“Trocha sa premáhaj. Mama je vnímavá, aj keď nerozumie po americky.
„Nehovor mi Rozália! Je to náš mestský cintorín!“Rozália bola veľmi výbušná.
„Ty mangalica jedna!“ Odvetil Marek nahnevane v jazyku, ktorom jeho kyprá žena nerozumie.
„Ty môj tigrík! Večer si to rozdáme.“ Ak ju nazval mangalica alebo iným synonymom pre ružové zvieratko, vedela, že večer bude vášnivý.
Onedlho prišli traja Marekovi bratia. Skončilo sa to ako to býva, keď sa rok nevidí rodinka, vodku a slaninou. Do neskorého večera sa Marek a jeho bratia spoločenský unavili Najviac Marek, ktorého odniesli do postele. Rozália mu začala nadávať do ožranov, Marek sa iba usmieval ako somárik na maľované vráta. Bolo jasne, že to nebude noc plná milovania, ako si Rozália sľubovala. Po anglicky nadávala jeho trom opitým súrodencom.
„Šviňa jedna!“Rozália dumala. What is it? Presne? Milovaná, krásna?“
„Ja ti ukážem, čo je to šviňa,“Poď. Mama Eržika svoju nevestu volala na „exkurziu“.
„No Rozália, I am Elizabeth!“Nervy si upokojovala kokakolou, za ten večer musela vypiť možno aj tri litre. Mama Eržika si ruky utrela do zástery z modrotlače a zaviedla svoju nevestu do chlieva.
„Pig! /Prasa/“. Krútila Rose nosom. Zobrala vreckovku a priložila si ju ku ústam.
„Toto je švina, prasa, mangalica!“Eržika ukázala na zvieratko valajúce sa v ohrade.
Akoby celá armáda fúrii a Perúnov vošla do ryšavej Rozálie. So slovníkom, za ktorý by sa nemusela hanbiť ani krčma štvrtej cenovej utekala za manželom.

„Zobuď sa!“Triasla ním ako zmyslov zbavená.
„Daj pokoj, chcem spať. „Marek znova zaspával.
„Vstať! Musíme si spolu pohovoriť!“
„Pál do p..e!“Marek už bol zlostný, ak ho niekto budil zo sladkého spánku.
Zúrivosť dodávala našej Rose veľkú silu. Z trhla z neho perinu, a ťahala ho z postele.
„Daj pokoj ty švina!“
Tie slová ju ešte viac rozzúrili. Začala hlava nehlava rukami mlátiť svojho mužíčka. Marek jej jednu tresol poza ucho, aby ju zastavil. Dajak sa brániť musel. Asi by ho prizabila.
„Čo si zošalela?“Zvolal na ńu. Teraz bol už úplne prebraný.
Kde sa v nej vzala toľká sila, svojho mužíčka vytiahla z postele. Aj keď bol to vysoký urastený muž. Ona predsa mala 130 kíl, mohla by zápasiť aj v sumo, keby trénovala. Vypasená bola ako to prasiatko, ktoré jej jednoduchá svokra ukázala.
„Vypadni! Ty bláznivá ženská!“Marek ju chcel vyviesť von a zamknúť sa
Tu sa stalo, čo sa stáť nemalo. Rozália úplne jej to zatemnilo mozog, sotila do svojho muža, a skaza bola zavŕšená. Marek pred sebou uvidel už iba čierno čiernu tmu.
Po roku:
„Prepáč mi, že som ťa tak hanebne nazýval.“Aspoň po stí raz sa Marek ospravedlnil svojej žienke Rose.
Nasledujúce dní, týždne boli pre Rozáliu, tetu Eržiku veľmi ťažké. Aj pre Mareka, ktorý sa z kómy, keď ležal na Áre po dvoch mesiacov prebral. Boli to ťažké mesiace, ale priniesli niečo dobrého. Marek nepodal na svoju manželku trestné oznámenie, polícii povedal, že to bola nehoda. Rozália sa bála o jeho život. Mama Eržika sa skoro zbláznila.
Rozália sa nad sebou zamyslela, začala sa lepšie správať, bola príjemnejšia. Marek prestal svoju manželku urážať „Ty šviňa jedna!“. Po návrate do Ameriky Rozália sa rozhodla pre radikálny krok – schudnúť. Najprv si dala súžiť žalúdok a po pár mesiacov aj ovisnutý kožu.
Keď o rok znova prišli na Slovensko, už nevyzerala ako vypasené ružové prasiatko, ale ako žena z renesančných obrazov – dobre živená, ryšavá. Jej správanie už nebolo povýšenecké ako minulý rok.
Veru, pre všetkých to bol ťažký rok, ale za to výchovný.

Rok nebol pre nich ľahký, najmä nie pre mamu Eržiku, ktorá takmer prišla o život, keď videla svojho syna na pokraji smrti. Marek síce neletel tunelom, nevidel to biele svetlo ako pri klinickej smrti, ale bolo to poučenie pre neho, aby sa úctivejšie správal ku svojej manželke. Na polícii vypovedal, že jeho manželka do neho nesotila, že sa mu zatočila hlava. tak zabránil, aby ju vzali do väzby po troch týždňoch čo sa prebral z kómy.
„Už v ničom to prasiatko nepripomínam.“Rose sa obzerala v zrkadle. Za rok schudla 50 kíl. Nebolo to však jednoduché. Musela podstúpiť dva bolestivé operácie a rekonvalescenciu. Prvá operáciou jej zmenšili žalúdok. A druhou, prebytočnú kožu. Teraz bola iba žienka kyprých tvarov. Bola by vhodnou modelkou pre renesančných maliarov. Ryšavé vlasy farby vášnivej ženy, a kypré tvary, aké boli vtedy v móde.
„Keby nebolo mojej mamky, tak by sme neboli tak šťastní ako teraz.“
„A bola to ťažká škola!“Vzdychla si Rose.