Blog Gabriely Závackej

Pri potoku stáli ľudia. Niektorí plakali, niektorí iba ticho stáli a bezmocne sa pozerali ako dvaja žandári vyniesli utopeného chlapca na breh. V noci sa strhla búrka aj s víchricou, ktorá brala všetko čo jej prišlo do cesty. Zobrala si aj život malého chlapca.
„Synček!“Ľudia uvoľnili zúfalej matke piatich detí cestu.“Synček môj, milený!“Kľakla si, synka uchopila do náruče. A začala srdcervúco plakať. Jej pľac sa dotýkal sŕdc všetkých prítomných: susedov, farára. A nebolo to iba pre tragédiu….

Mnohopočetná rodina Jakubových žila na kvartály gazdu Sedláka. Boli chudobní, a bezzemkovia. O päť detí sa trebalo starať. Otec Mišo Jakab pracoval za mizernú mzdu a veľa práce u bohatého živnostníka Kleina. Ten nemal v sebe ľudskosti ani zamak. Ak niektorí robotník ochorel, vykopol ho. Najal druhého. Mišo Jakab z nízkej mzdy bol schopný zaplatiť akurát mesačný nájom.
Matka Jakabova sa starala o detí a obhospodarovala malé políčko, ktoré jej pridelil gazda Sedlák. Z lásky ku blížnemu to nebolo, asi tretinu z vypestovanej zeleniny dávala svojmu nájomcovi. Na tomto svete platí, že každý musí z niečoho žiť. Sedlák mal päť detí. Jedno bolo choré, malo astmu, potreboval platiť lieky. Manželka mala slabé srdce, a tiež potrebovala lieky.

Mišo vstával na svitaní, a drel až do zotmenia. Z vyčerpania sa stávalo, že sa robotník zranil, aj smrteľne. Ale to nikoho nezaujímalo.
Odrazu sa ozval bolestivý výkrik, ktorý privolal všetkých robotníkov. Mišo ležal na zemi, chodidlo mu zavalil kameň. Robotníci pomohli zňať veľký kameň z Mikšovej nohy.

„To nemáte robotu? „Zahrmel ich predák. Potom zbadal na zemi v bolestiach sa rozvíjajúceho Miša.“Ešte toto nám tu chýbalo, ťažba nám tu bude stáť.“Povedal akoby úraz bola iba bezvýznamná vec.
„Potrebuje lekára.“Povedal jeden z robotníkov. Vnútri cítil veľkú skľúčenosť, že na mieste Miša mohol byť aj on.
„Odneste ho z tadiaľ, a potom do roboty! Toto Vám strhnem z pláce.“Predák sa otočil a odišiel.
Štyria kolegovia narýchlo zhotovili nosidla a odniesli ho do dediny.

Mišo mal bolesti, keď ho niesli do dediny.
„Zaveďme ho ku lekárovi.“
„Na neho ani jeden z nás nemá peniaze, zaveďme ho ku dedinskej liečiteľke.“
Stará žena sa pozerala na napuchnuté chodidlo. Mišo sa snažil byť statočný.
„Nohu mu prikvačil balvan.“Jeden držal Mišovi ruku.
„Bezcitný je to pán.“Povedala babica. Nohu mu potrela liečivými masťami, nohu dala dala do dlahy a zaviazala plátnom.“Uvidíme, ako to pôjde. A proti bolesti, nech používa tento nápoj.

„Pre zmilovanie božie, majte zľutovanie. Máme päť detí, nemôžte môjho muža vyhodiť.“Žena si kľakla na kolená a plakala.“Ak nebudem mať manželovu pláču, nebudeme mať z čoho zaplatiť kvartál, pôjdeme po žobraní.“
„Tak tvoj muž mal byť obozretnejší. Krýpľov tu nepotrebujeme.“Odvetil majiteľ kameňolomu kruto.
„Môj muž sa pre Vás drel za nízku mzdu. A Vy sa mu takto odplácate!“Žena kričala.
„Ak neodídeš ty trhanka, dám ťa vyvliecť žandármi!“Zahrmel podnikateľ.
Ostatní robotníci sa so súcitom pozerali na úbohu ženu, ale v strachu o svoju poživeň, radšej mlčali a krivde sa nepostavili.

„Noha už je lepšie.“Mišo veril, že nájomca Sedlák ho nechá aj s rodinou v svojom dome, kvartál mu začne platiť, keď bude mať druhú prácu. Bol pracovitý. Po mesiaci chodil po izbe, aj keď chráma a noha ho bolela.
„Kto ťa zamestná, takého chromého?“Zamrmlala si žena, našťastie manžel ju nerozumel. Bola zúfalá, lebo Sedlák jej už naznačil, že ak nezaplatí kvartál, tak bude musieť ich z domu poslať preč. Ale manželovi to zamlčovala.

Od nehody s balvanom ubehli už dva mesiace, Mišo už chodil, ale výrazne kríval. Pri zmene počasia mal bolesti. Sedel na lavici, pri ňom boli jeho najmenšie deti, ktoré boli dosť malé na povinnú školskú dochádzku.
„Želám požehnaný deň.“Do izby vošiel gazda Sedlák. Klobúk dal dole.
„Požehnaný aj Vám.“Odpovedali deti po jednom.
„Ako začať.“Sedlák mal veľké výčitky svedomia, najmä po tom, čo videl Miša s deťmi.
Mišo už tušil, niečo neblahé. Niečo čo mu žena asi zatajila.
„Už za dva mesiace ste mi nezaplatili za bývanie.“Sedlák vychrlil vetu zo seba.
„Môj bývalý podlý zamestnávateľ mi nezaplatil za posledný mesiac. Pôjdem za ním, a bude musieť ma vyplatiť. Inak ho zabijem!“V Mišovi sa nabral hnev.
„Miško, nemáš prácu, ako mi zaplatíš nasledujúce mesiace?“Sedlák sa cítil ako podliak.
„Nájdem si prácu.“Mišo sa postavil, zrejme dosť prudko na nohu, a s bolestivým výrazom v tvári klesol na lavicu.
„Miško, keby som nemal chorú ženu, a dcéru, ktorá potrebuje lieky na svoju chorobu, a lieky sú drahé, a ku tomu ďalšie malé deti. Nechal by som ťa tu.“
„Takže ma bezcitne aj rodinou pošleš po žobraní? A to si kresťan?“Pýtal sa Mišo trpko.
„Na prvom mieste je rodina. A tak by si konal aj ty, keby si bol na mojom mieste. Dám Vám mesiac, aby ste si niečo našli.“Otočil sa na podpätku, chcel mať túto bolestivú povinnosť za sebou.

Týždne ubiehali a mesiac sa chýlil ku koncu. Nebol nik, kto by zobral rodinu ku sebe. Mišova manželka chodila od dverí ku dverám, a nepochodila. Ľudia je prejavili ľútosť, ale samy boli chudobní. Iným bol jej osud aj jej rodiny ľahostajný, nikomu sa nechcelo prichýliť sedemčlennú rodinu na svoje náklady. Ľudia naopak samy odchádzali do Ameriky si zarobiť, aby sa vykúpili z biedy. Nepomohol jej ani dedinský farár, ani učiteľ.

„Ocko, prečo sú ľudia takí zlí?!“Plakal najstarší syn, keď iba z batôžtekmi na chrpte opúšťali domec.“Prečo nám pán Boh nepomôže? Prečo dovolí takú nespravodlivosť?!“Jurko plakal.
„Lebo sme chudobní!“Preto, odvetil otec nahnevane.
„To nám nik nepomôže? Prečo nás nik neprechýli?!“Pýtal sa Jurko ďalej, neuvedomujúc si, že to v otcovom vnútri to vrie, a čoskoro to vybuchne navonok.
„Nedávaj už také sprosté otázky!“Zvrieskol otec.
„Čo bude s nami, čo budeme jesť, kde budeme spať?“Skríkol Jurko. Sotva dopovedal, tak na tvár mu doľahla otcov a ťažká ruka. V ústach pocítil chuť krvi.
„Odpusť mi syn môj!“Mišo bol v šoku z toho, že v zlosti udrel svojho syna.
Jurko sa na neho pozrel s vzdorom v očiach a vybehol hore na kopec do lesa.
„Jurko stoj!“Volali za ním zúfalí rodičia. Najmladšie deti plakali, keď videli okolo seba zúfalstvo.
Otec Mišo sa rozbehnúť za ním nemohol.
„Ak sa chlapcovi niečo stane! Neodpustím ti to!“Po týchto sovách matka sa rozbehla za synom do hory.
„Jurko! Stoj! Víchrica sa blíži!“Matka utekala bosá, nedbala, že jej kriaky zraňujú nohy, behala ako o život. Život jej syna bol ohrozený. Ako sa snažila, syn sa jej vzdialoval. Pred sebou videla ťažké čierne mračná, blesky a dážď.
„Pre boha živého, Jurko!“Volala zúfalá matka za utekajúc im synom. Dych jej už dochádzal, nohy slabli. Zúfalstvo v nej rástlo a rástlo ešte viac. Bála sa o syna. Syn sa jej stratil z dohľadu. A zúfalstvo vystriedala veľká nenávisť, veľká nenávisť ku pôvodcovi ich nešťastia, majiteľovi kameňolomu Kleinovi. Z kopca utekala dole do dediny, do stredu dediny, kde vo veľkom drevenom dome býval Klein, najbohatšia obyvateľ dediny.
Klein pred svojím domom okrikoval a poháňal svojich paholkov do práce, aj keď išlo na búrku, a každý súdny človek by nikoho neposielal von. Klobúk vietor Kleinovi sfúkol z hlavy, a keď si ho zodvihol, tak pred ním stála Mišova manželka. Keď sa pozrel do jej očí, zľakol sa, koľko bolo nenávisti v jej očiach. Opanoval sa a iba príkro povedal:
„Čo chceš? Tvoj muž už pre mňa nerobí.“
„Ty si na vine, že moja rodina upadla do psoty. Nemáme kde hlavu zložiť, nemáme čo jesť.“
„A čo je mňa po tom?“Klein sa na ňu bezcitne pozeral.“Okamžite sa prac, lebo zavolám na teba žandárov,“
„Dokedy takto budeš trápiť ľudí, ty Zloduch?!“Postavila sa pred neho.“Preto že ty máš majer, a my sme chudobní?“Sotva to dopovedala, hneď padla na zem, potom, čo ju Klein udrel po tvári. V blízkosti bolo pár mužov, žien, ktorí utekali pred nečasom do svojich skromných domov. Ale nik z nich nemal odvahu sa zúfalej ženy zastať. Klein poznal ľudí z vysokých kruhov, mohol im tak strpčovať život.
Žena sa postavila, pozrela sa bezcitnému Kleinovi do oči a povedala osudnú vetu, ktorú už nemohla vziať späť a zapričíni veľkú tragédiu.
„Bodaj by si na križných cestách skapal! Nech ťa diabol vezme na knižných cestách do horúceho pekla! Bodaj by si už pokoja nikdy nenašiel!“Sotva to dopovedala, v srdci pocítila veľký strach o svojho syna. Otočila sa a išla za svojou rodinou.
Mišo, manželka a deti sa túlili ku sebe, prikryli sa plachtami, aby sa chránili pred chladom a dažďom. Ochranu našli v polorozpadnutej maštali. Po celú noc ani oka nezažmúrili, ani nepreriekli. Ich srdca ovládol strach o syna Jurka.

„Jurko!“Matkin zúfalý výkrik všetkým prítomným trhal srdce.“Prečo on, bože môj, prečo?!“Mŕtveho syna si tisla ku hrudi.
„Pán Farár,“Podišla miestna klebetnica ku nemu.“Je to dôsledok kliatby, ktorú uvalila nešťastnica na pána Kleina. Prekliala ho, aby na križných cestách skapal.“
„Tak kliatba sa obrátila voči jej synovi.“Povedal farár šokovanie.
„Mlč, ty klebetnica jedna!“Zahriakla ju druhá žena.“Nikto sa jej pred tým surovcom nezastal, keď ju mlátil. Všetci sme boli zbabelí! Nepodali sme jej pomocnú ruku, keď jej rodina bola vyhodená z domu.“
Matka bolestivo kvílila, kričala, potom stihla, sily jej ochabli. Pristúpila ku nej na srdce chorá Sedláková a chcela ju zobrať od chlapca, aby ho mohli pripraviť na pohreb. Zľakla sa, keď uvidela vyhasnutý matkin pohľad. „Ona sa pomiatla. Je to pre chuderke lepšie, nebude tak trpieť nad smrťou svojho synka.
„Môj synček Jurko sa vrátil domov, musím ísť!“Opakovala matka. O malú chvíľku prišiel aj otec Mišo so svojimi deťmi. Keď uvideli mrtvého synka ležať, horko zaplakal.
„Ja som na vine! Udrel som ťa!“Sklonil sa a začal žalostivo plakať. Prítomní začali plakať nielen za stratou mladého života, ale aj od vlastných vyčítanie svedomia. Vedeli, že keby každý nejak pomohol, tragédii sa dalo zabrániť.
–Farár začal: „Na vine som toho všetkého ja. Na kázní som nevytkol neľudské správanie boháčovi Kleinovi, ktorý sa ku ľuďom správa ako ku otrokom. Toto som mal karhať. Nič také by sa nestalo. Ja som na vine. Vy Mišo nemáte žiadnu vinu na smrti Vášho synka Jurka, ste iba obeť krutého Kleinel
I ja som na vine, že som vyhnal po žobranie túto rodinku. Ale nemohol som inak, mám chorú ženu a dcéru, ak nebudem mať na lieky, môžu mi aj zomrite.
Musíme byť ku sebe ako ľudia, ľudskejší. Aby už nik nebol v tak zúfalej situácii ako táto rodina, musíme si pomáhať. Jurkovi to život nevráti. A Kleinovo hospodárstvo vybalíme, nechceme ho!“