Blog Gabriely Závackej

G. Závacká: Duch novembra roku 1989

Všetko  sa začalo v Poľsku hnutím Solidarita, keď na jej čelo bol zvolený Lech Walęsa. Solidarita sa postavila proti komunistickému režimu a roky bola ním prenasledovaná. Toto hnutie dodalo ducha odvahy a túžby po slobode aj iným.

V Bratislave 25. marca 1988 sa konala tichá Sviečková manifestácia proti potláčaniu základných občianskych a ľudských práv. Terajšia verejná bezpečnosť však surovo rozohnala pokojných demonštrantov. Jej popredných organizátorov Jána Čarnogurského a Františka Mikloška zatkli. Vtedajší predstavitelia boli na veľkom omyle, keď si mysleli, že týmto brutálnym zásahom vykorenia z ľudí túžbu po slobode.

Novembrovú revolúciu spustili vysokoškolskí študenti v Bratislave 16. novembra 1989. Vyše tristo odvážnych študentov protestovalo proti obmedzeniu akademických slobôd. Ku kráčajúcim študentom sa postupne pridávali ďalší ľudia. Na druhý deň 17. novembra vo večerných hodinách sa začala manifestácia českých študentov, ktorí žiadali zmenu pomerov v Československu. Vtedajšia verejná bezpečnosť brutálne zbila niekoľkých študentov, čo vyvolalo všeobecné odsúdenie doma i v zahraničí.

Ďalšie dni sa niesli v duchu veľkých protestných zhromaždení ako v Bratislave tak i v Prahe. Tieto zhromaždenia moderoval herec Milan Kňažko. Na balkónoch sa postupne prihovárali osobnosti, ktoré boli neprávom stíhané totalitnou mocou. Boli to napr.: Ľubomír Feldek, Fedor Gál, Alexander Dubček, disidenti Ján Čarnogurský, Milan Kňažko, Václav Havel, Jiři Dientsbier. Atmosféru ducha novembra 1989 upevňovali speváci Karel Kryl a Marta Kubišová.

Na námestiach po celom Československu sa niesol duch novembrových dní roku 1989. Na námestiach mierumilovne protestovali tisícky ľudí proti totalitnému režimu. Na umocnenie tejto atmosféry ľudia štrngali kľúčami. To som ako malá videla v televízii a veľmi to na mňa pôsobilo. Bola tam zhmotnená solidarita, slušnosť, túžba po slobode, jednoducho to bola atmosféra ducha novembra roku 1989. Nežná revolúcia sa skončila 29. novembra, keď bola vymenovaná prvá demokratická vláda po vyše 40 rokoch komunizmu.

Čo zostalo z novembrových dní po dvadsiatich rokoch?

Je už málo aktivistov novembrových udalosti, ktorí sú nažive. Jiři Dientsbier zomrel v januári 2011  na rakovinu. Ján Figeľ sa o ňom vyjadril, že to bol človek, ktorý bol sám sebou a vždy stál za svojím názorom.

Alexander Dubček, bývalý kandidát na prezidenta ČSFR zomrel na následky autonehody v roku 1992.

Spevák Karel Kryl zomrel o dva roky neskôr po Dubčekovi, v roku 1994.

Jám Langoš spolu s priateľom Jánom Čarnogurským bojovali proti komunistickému režimu. Langoš bol členom Demokratickej strany. Rovnako ako Dubček, i on tragicky zahynul v roku 2006 pri autonehode. Na mieste podľahol zraneniam.

Anton Srholec je azda najznámejší a najčipernejší kňaz na Slovensku. Verejnosti sa stal známym tým, že podporoval súčasnú premiérku Ivetu Radičovú na post prezidentky SR. Je známy svojimi príspevkami pre rôzne kresťanské časopisy. Okrem poradcu premiérky sa aktívne venuje aj útulku pre bezdomovcov v Bratislave. Desať rokov počas komunizmu bol väznený v krutých podmienkach vo väzení Jachýmove, kde pracoval v uranových baniach. Ani tieto roky nezlomili jeho veselého ducha. Väzenie v Jáchymove však neprežil jeho priateľ a kňaz Titus Zeman. Obaja boli odsúdení za svoje kresťanské presvedčenie. V súčasnosti prebieha proces blahorečenia kňaza Zemana. Srholec v rozhovore pre isté periodikum poznamenal, že boli to tisícky ľudí, ktorí trpeli pre svoju vieru, a nikto im dosiaľ nepovedal ani Pán Boh zaplať a žartovne dodal, že by sa Titus neurazil, keby ho neblahorečili. Srholec po prepustení z väzenia pracoval fyzicky neprimerane jeho vzdelaniu. Keď mu už predstavitelia komunistického režimu láskavo dovolili vykonávať činnosť kňaza, bol na svojej fare brutálne zbitý. V súčasnosti tento statočný kňaz je predstaviteľom nespravodlivo odsúdených väzňov počas komunizmu.

Ôsmy november roku 2010

Tento deň stratilo Slovensko bojovníka za  pravdu a spravodlivosť JUDr. Ernesta Valka, ktorého vo večerných hodinách zavraždili v jeho vlastnom dome. Neviem, či to bolo symbolicky, ale deň jeho poslednej rozlúčky určili na 16. november. Práve to bol ten deň,  ktorý spustil novembrové udalosti.  Oficiálna rozlúčka sa konala v Zrkadlovej sieni Primiciálneho paláca.

Na jeho pohrebe nechýbali takí novembroví aktivisti ako Milan Kňažko, Ján Čarnogurský, Fedor Gál, František Mikloško. Pri jeho rakve čestnú stráž tvorili aj Pavol Hrušovský a Ján Figeľ. Emotívny prejav mala aj premiérka Iveta Radičová, ktorá sa rozplakala. Novembrovú atmosféru spred dvadsiatich rokov umocňovala pieseň Marty Kubišovej – Modlitba pre Martu. Václav Havel sa osobne pohrebu nezúčastnil, ale jeho prejav čítal publicista Snopko. Anton Srholec vykonával pohrebný obrad nad Ernestom Valkom na Martinskom cintoríne.

Ernest Valko bol celý svoj život budovateľom právneho štátu.

Deň nespravodlivo prenasledovaných

Medzi veľkých zástancov nespravodlivo prenasledovaných patrí i súčasný predseda KDH a minister dopravy Ján Figeľ, ktorý sa intenzívne angažoval za prepustenie politického väzňa Batistu na Kube. Okrem toho sa angažuje aj za zastavenia prenasledovania kresťanov vo svete.

Na internete som si pozerala niekoľkominútový zostrih zhromaždených ľudí, ktorí si prišli na jedno bratislavské námestie pripomenúť 13. apríl – venovaný nespravodlivo prenasledovaným ľuďom. Napriek tomu, že bola už polovica apríla, bolo veľmi nepríjemne, chladno, veterno a padal chladný dážď. Dojímavý bol záber ako rečnil Ján Figeľ, bez dáždníka vystavený chladnému dažďu a ako k nemu prišiel jeden z prítomných, aby nad ním rozprestrel dáždnik.

Duch novembra roku 1989 ešte v povedomí ľudí žije, a to znamená, že je nádej, nádej na lepší a slušný život. Našťastie existujú ľudia, ktorí sú ochotní obetovať svoje zdravie, dobrú povesť pre dobro Slovenska.