Blog Gabriely Závackej

Príchod Mareka Križína, Melichara Grodeckého a Štefana Pongráca do Košíc

Statočný generál a kapitán mesta Košíc Ondrej Dóczy napísal trnavskému prímasovi Petrovi Pázmanynu, aby do Košíc poslal jezuitov, aby sa starali o duchovné potreby katolíkov, ktorých postavenie v tomto meste nebolo ľahké. Peter Pázmany vyhovel Dózcymu, keď do Košíc poslal okolo roku 1618 Križína, Grodeckého a Pongráca.

Košice ovládajú zrádcovia

Charitatívna a mísijná činnosť troch jezuitov bola tŕňom oku fanatického a nenávistného kalvinského kazateľa Petra Alvincziho. Alvinzi bol správcom dómu sv. Alžbety, ktorý bol v tom čase kalvínsky  a blízky priateľ Gabriela Betléna. Prehlasoval, že katolicizmus bude dovtedy víťaziť, pokiaľ bude Štefan Pongrác na žive. Práve Pongráca Alvinczy na smrť nenávidel.

Nenávistnej propagande musel čeliť aj Ondrej Dóczy. Blízky priateľ kniežaťa Betléna šíril po meste fámu, že Dóczy sa chystá potlačiť práva protestantov v Košiciach spolu so svojím priateľom Drugetom, zemplínskym županom. Župan Druget bol zaťom krvavej grófky Alžbety Bathoryovej.  Vďaka nemu túto krvavú grófku zatkli na jej temnom hrade Čachtice.

Dóczy prehlásil, že sú to klamstvá. On a jeho priateľ nič také nezamýšľajú  Ako dôkaz uviedol, že jeho manželka aj s deťmi žijú v Košiciach. Ešte horší ako sám Alvincy bol bohatý mešťan Melichar Reiner, ktorý navštívil Rákocziho neďaleko Košíc a svojimi slovami spôsobil tragédiu, ktorá sa stala v skorých ranných hodinách 7. Septembra roku 1619.Rákoczy, ktorému nebolo nič sväté adresoval Košičanom tieto slová: „ Keďže pápeženci doteraz neprestali vyvolávať zrážky a vyčíňajú a na poslednom krajinskom sneme vypovedali, že nikdy nedovolia luteránom a kalvínom slobodu vierovyznania, nemôžeme to ako skutoční protestanti strpieť. Preto sme sa so zbraňou v ruke na ich obranu. Ak sa mešťania pokojne zachovajú a vydajú nám do rúk hlavného kapitána, nemusíte sa nás potom báť.“

Keď zbabelí členovia magistrátu mesta naliehali na Dóczyho, aby otvoril brány mesta kniežaťu Jurajovi Rákoczymu, Dóczy im hrdo odvetil, že on nič neurobí bez porady s kráľovským palatínom. Ak bude treba, položí aj svoj život za mesto Košice. Ale zradcom mesto nevydá.  A mesto Košice neopustí. Magistrát mesta otvoril brány Rákoczymu, ktorý veľkolepo a spúrne vstúpil do mesta. Skôr ako Dóczy vydal príkaz ku obrane mesta, Rákoczyho hajduzi vtrhli do jeho domu /Levočský dom a zajali ho. Následne ho  exkortovali do Sarošpátaku, kde aj zomrel. Zároveň zabrali aj dom, kde žili traja košickí jezuiti /Kráľovský dóm.

Našťastie magistrát mesta Košíc odmietol odsúdiť na smrť troch košických jezuitov. Rozzúrený Alvinczy sa obrátil priamo na Rákoczyho, aby potrestal Križína, Grodetzkého a Pongráca.  Hajdúsi obsadili už spomínaný kráľovský dom, kde žili traja statoční jezuiti. Napriek svojej statočnosti sa títo traja misionári právom báli o svoj osud.  Priamy a tvrdý Pongrác uvedomil si, že ich nečaká nič dobrého ako prvý. Hajdúchom nebolo nič sväté. Lúpili v dome všetko, čo im prišlo pod ruku. Nemali hanby ani znesvätiť oltár, kde traja jezuiti slúžili omšu. Kapitán hajdúchov na nich zvrieskol, aby dali všetko vzácne čo majú pri sebe. Potom ich začali trápiť hladom a smädom. Pongrác ako vedúci misie sa spýtal kapitána, čo ich čaká. Ten na nich zreval, že ak sa nevzdajú svojej viery, čaká ich smrť. Ešte predtým Pongrác podpichol kapitána: „Tak sa zdá, že sa jeho veličenstvo Rákoci spriahol so zlým duchom, ak chce odviesť ľudí od Krista a od pravej viery. Nech si len podrží neprávom získané majetky opátstva , ale nech neubližuje našej viere. Nás nikto a ničím neodradí od Kristovej pravdy, aj keby sme museli podstúpiť smrť.“ Zmocnenec odvetil: „Uvidíme, ako si budete zachraňovať životy!“

Bolestivý odchod troch jezuitov na nebesá

Večer 6. Septembra sa zišiel magistrát mesta, aby rozhodol o osude troch jezuitov. Žalobu na nich podal už spomínaný bohatý mešťan Reiner. Juraj Rákoczy prisľúbil magistrátu a všetkým katolíkom v meste, že im nebude ublížené, že odsúdia na smrť len jezuitov, ktorí sú nebezpeční, keď sú na žive. Pred polnocou sa hajduzi Rakociho opili, vďaka čomu boli ešte sadistickejší, než za triezveho stavu. Takto podgurážení vtrhli do Kráľovského domu s krikom: „Pripravte sa na smrť!.“ Najstatočnejší a najsilnejší Pongrác sa spýtal: “Prečo?“ Lajoš, vodca tejto opitej zberby im odvetil: „Lebo ste pápeženci!“ Traja jezuiti odvetili: Tak pre takú príčinu radi obetujeme svoje životy.“

Krížin Lajošovi povedal, keď ho obvinil zo zrady:“ „Nech ma dobrotivý boh ochráni od toho, aby som bol nepriateľom ľudí,  ktorí pracujú pre dobro vlasti. Naopak, práve s tými som zajedno a rád si s nimi podám ruky.“ Pongrác mu ostro povedal: „Nech je od teba ďaleko každá myšlienka s tymýto spolupracovať. Nezanechaj Kristovu vieru pre krátky pozemský život a nedaj sa do diablových služieb.“ Zarmútený Križín z nespravodlivého obvinenia Pongraca odvetil: „Neboj sa otče! Ja som rozhodnutý zomrieť  v katolíckej viere. Len to potvrdzujem, že som ochotný držať s takými, čo skutočne pracujú pre dobro vlasti.“

Na základe tohto krátkeho dialógu medzi Pongrácom a Križínom vyplýva, že Pongrác nemal veľkú dôveru ku svojmu duchovnému bratovi. Križín bol na rozdiel od silného a ostrého Pongráca jemný muž. Aj telesne bol slabší než Pongrác. Ale bol rovnako ochotný trpieť i zomrieť pre svoju vieru ako Pongrác, ktorý mu krivdil.

Hneď po týchto slovách sa hajdúsi vrhli na bezbranných kňazov. Najprv do nich začali kopať, potom byť puškami a palicami.  Hajdúsi rozzúrení ich pokojom a modlitbou začali byť ešte byť ešte sadickejší. Jeden z hajdúchov zobral fakľu, ktorú prikladal jezuitom na telo.  Potom ich vyzliekli do spodnej bielizne. Jednému z jezuitov odsekli genitálie. Mečmi a nožmi im rezali rôzne časti tela. Ako prvý zomrel jemný Marek Krížin, ktorému sťali hlavu, následne po ňom zomrel Štefan Grodetzki, ktorému tiež sťali hlavu. Najdlhšie nažive ostal Pongráci, ktorí s bolesťou v duši sledoval ako jeho priatelia zomreli.

V skorých ranných hodinách podišiel správca kráľovského dómu Štefan Eperieši, aby vytiahol zohavené telá troch košických mučeníkov. Odrazu začul slabé stonanie. Bol to jezuita Pongrác, ktorý bol ešte nažive. O niekoľko minút však zomrel.

Magistrát mesta si kryl chrbát. Právom sa obávali cirkevnej a kráľovskej moci. Do zápisnice uviedli: „Nad ránom v sobotu o tretej hodine, bez predbežného vedomia a súhlasu mesta, troch pápežských kňazov: dvoch jezuitov a jedného správcu opátstva v Krásnej nad Hornádom veliteľ Rákoczyho pešiakov Zigmund Bay – ako sa povráva – zavraždil a dal dole hlavou hodiť do stoky, odkiaľ ich však na rozkaz mestskej rady  vytiahli a v nočnom čase pochovali. Tu je jasné, že magistrát mesta klamal. Telá troch košických mučeníkov boli v stoke ešte niekoľko dní.

Príchod Gabriela Betléna do Košíc 21. Septembra

Juraj Rákoci so svojím 18 000 vojskom bol len predvoj veľkej armády, v počte 60 000 mužov, ktorým velil mocný Gabriel Betlén, ktorý bol de facto považovaný za uhorského kráľa. Gabriel Betlén, aby zamaskoval svoje vlastizradné umysli, cisárovi napísal, že tiahne do Čiech. V skutočnosti mal planý vojenský obsadiť Košice ako metropolu Abovskej a Zemplinskej župy. Našťastie pre Betléna, Košice sa im vzdali samy.

21. septembra bol na počesť víťazného Betléna usporiadaný ples, ktorého sa súčastnila miestna smotánka, medzi nimi bola i statočná grófka Pálfyová /Esterházyová?/, ktorá tancovala s Betlénom. Betléna tak okúzlila, že jej prisľúbil, že splní všetko o čo ho požiada. Pálfyová ho požiadala o povolenie pochovať telesné pozostatky troch košických mučeníkov. Prekvapený Betlén jej vyhovel. Vďaka tejto statočnej grófke, ktorá riskovala svoj život, prinajlepšom slobodu, že sa telá troch jezuitov dodnes zachovali. V týchto dňoch bolo veľmi nebezpečné prejaviť sympatie ku katolíkom, nie tobôž trom jezuitom.

Čo sa stalo s vrahmi troch košických mučeníkov?

Gabriela Betléna zviedla najkrajšia žena Uhorska Mária Séčiová, nazývaná muranská venuša. Krátko na to s ňou uzavrel sobáš. Krátko na to vyšiel na posmech celému Uhorsku, keď mu muránska Venuša bola neverná so šlachticom Františkom Veseleným /manžel Žofie Bosniakovej/. Od poníženia sa vrátil do svojho sídla v Alba Júlii v Rumunsku. Podľa legendy sa hovorí, že Betlén dal popraviť sedliaka, ktorýsi ulovil jeleňa, lebo on a jeho rodina trpela hladom. Betlén s ním nemal žiaden súcit, dal ho obesiť. Pred smrťou však sedliak preklial Betléna, aby do roka zomrel. A skutočne, v roku 1629 Betlén zomrel. S veľkou pravdepodobnosťou bol otrávený na príkaz svojej krásnej manželky muránskej Venuši. Betlén bol veľkou prekážkou ku jej osobnému šťastiu – sobášu s milovaným Františkom Veselenym.

Jurajovi Thurzovi sa tiež pritrafil zaslúžený osud. O niekoľko rokov po smrti troch mučeníkov bol na hlavu porazený. Videl smrť svojho brata a sám si v poslednej chvíli zachránil svoj biedny život.

Zavraždenie troch nevinných mučeníkov vyvolalo pobúrenie na strane katolíkov aj protestantov.

Ďalší zločin Juraja Thurzu

V Šarošpatáku 26 ročný Juraj Thurzo nechal pribiť na dvere kostola mnícha Mikuláša Hermondyho, ktorý si dovolil ho kritizovať za jeho zlé skutky. Na zavŕšenie pohany Thurzo vydal príkaz, aby na hruď mnícha Mikuláša nožom vyrezali kríž. Pravdepodobne to mních prežil.

Neďaleko Jasova pri Košiciach bol zajatý a mučený biskup Vladislav Marthény, aby zaplatil výkupne.

Na záver

Prešlo vyše štyristo rokov, pokiaľ boli traja košickí mučeníci vyhlásení za blahoslavených 15. januára 1905. Za svätých boli vyhlásení v Košiciach Jánom Pavlom II. v roku 1995.

Všeobecne sa Gabrielovi  Betlénovi krivdí, keď ho označujú za vraha troch košických mučeníkov. Ich vrahmi boli kalvinský kazateľ Alvinczy a mešťan Reiner. Práve, kto vydal povolenie na zavraždenie Pongráca, Križína a Grodetzkéhoo bol Juraj Thurzo. Vykonávateľmi príkazu vraždy boli jeho hajdúsi.