Každý pozná storočnú vojnu, ktorá prebiehala v rokoch 1337 – 1453. Málo kto však vie, že bola aj iná storočná vojna, ktorá prebiehala v 12. a 13. storočí takisto medzi Anglickom a Francúzskom. Na objasnenie situácie je vhodné sa zmieniť už ranných príčinách vzniku tejto vojny.
Príčiny
Invázia Vikingov do Francúzska
Vikingský vodca Rollo v roku 885 obliehal francúzske mesto Paríž. V roku 911 bol však Rollo porazený francúzskym kráľom Karolom III. Toho roku kráľ Karol a vikingský vodca Rollo podpísali mierovú zmluvu, podľa ktorej francúzsky kráľ udelil severnú oblasť Francúzska, známu ako Normandia Rollovi ako léno. Rollo sa však zaviazal francúzskemu kráľovi chrániť severné pobrežie pred výpadmi ďalších Vikingov. Rollo sa zaviazal prijať kresťanstvo. Usadený Vikingovia sa premenovali na Normanov – muži zo Severu. Vojvoda Rollo sa tak stál zakladateľom mocného rodu, ktorý natrvalo ovplyvnil dejiny Francúzska a Anglicka.
Wiliam Dobyvateľ dobíja Anglicko
Potomkovia Rollai sa však neuspokojili len s udelením Normandie. Svoje výboje viedli ďalej do vnútrozemia Francúzska. Veľký prelom nastal za Wiliama Dobyvateľa. Umierajúci anglický kráľ Eduard Vyznávač na smrteľnej posteli menoval ako svojho nástupcu Wiliama, keďže bol bezdetný. Po Eduardovej smrti si nároky začal robiť aj jeho príbuzný Harold, ktorý sa so svojím vojskom postavil proti normanskému vojvodovi. Rozhnevaný Wiliam Dobývateľ na jeseň roku 1066 sa vylodil pri Hastingse a krátko na to porazil Harolda, ktorý padol v boji. Wiliam Dobývateľ kruto potláčil akýkoľvek prejav odporu zo strany Angličanov.
Francúzski králi boli z vývinom udalosti veľmi znepokojení, pretože normanskí vojvodovia tak ovládali viac územia než Francúzi.
Manželstvo Ludovíta VII. a Eleónory Akvitánskej
Francúzsky kráľ Ludovít VI. Tučný oženil v roku 1137 svojho syna Ludovíta VII. s Eleónorou – dedičkou mocného Akvitánskeho vojvodstva. Po niekoľkých rokoch sa ukázalo byť, že manželstvo nie je pre Ludovíta VII. práve najšťastnejšie. Ľudovít bol zbožný a skromný, kým Eleónora bola rozmaznaná a výstredná. Tieto rozdiely sa prejavili hlavne na 2. Križiackej výprave v rokoch 1147 – 1149, ktorej sa súčastnili obaja manželia. Ich rozpadu aspoň dočasne zabránil pápež Eugen III. Nakoniec manželstvo bolo rozvedené v roku 1152. Eleónora Akvitánska si mohla ponechať svoje vojvodstvo ako nezávislé, ale musela sa vzdať svojich dvoch dcér. Ludovít si však ešte vtedy veľmi neuvedomil, že aké neblahé následky to bude mať pre Francúzsko.
Počiatok konfliktu medzi Anglickom a Francúzskom
Za niekoľko týždňov po rozvode sa bohatá a krásna dedička Eleónora, ktorá dosiahla 30 rokov, vydala za normanského vojvodu Henricha Plantageneta, ktorý bol od nej jedenásť rokov mladší. Kráľ Ludovít VII. bol značne znepokojený, keď sa dopočul, že sa jeho bývalá manželka vydala za jeho nepriateľa normanského vojvodu, ktorý bol zároveň aj následníkom anglického trónu. Normanské vojvodstvo sa tak stalo ešte nebezpečnejším pre Francúzsko. Ludovít VII., aby aspoň čiastočne zmiernil nebezpečenstvo zo strany normanského vojvodu začal robiť prípravy na vojenský zákrok voči Akvitánsku. Ale vzájomnou dohodou s Henrichom, ktorý sa v roku 1154 stál anglickým kráľom sa uspokojil aj s odškodnením.
1. časť
Odvtedy medzi Francúzskom a Anglickom nenastali vážnejšie problémy, pokiaľ synovia anglického kráľa Henricha II. neboli takmer plnoletí. Tomu predchádzali viaceré udalosti. Jednou z nich bolo, že Henrich II. presadil svojho priateľa Tomáša Becketa za canterburského kardinála. Tomáš Becket bol od roku 1152 anglický kancelár. Po tom, čo sa stál kardinálom, vzdal sa svojej funkcie kancelára Anglicka. Prehlásil, že nemôže slúžiť dvom pánom – mamone a Bohu. Henrich II. chcel presadiť, aby kráľovské právo platilo aj nad cirkevným. To však Tomáš Becket ako hlava katolickej cirkvi nemohol tolerovať. Nakoniec musel Tomáš z Anglicka ujsť a našiel útočište u francúzskeho kráľa Ludovíta VII. Nakoniec sa Tomáš zmieril s Henrichom a prišiel do Anglicka, kde bol 29. Decembra 1170 v canterburskej katedrále zavraždený. Táto tragická udalosť ešte viac prehĺbila vojnový konflikt medzi Anglickom a Francúzskom. Kráľ Ludovít VII. vtrhol s vojskom do Normandie, na ktorú ako lenný pán si robil nárok. Chcel tak aj potrestať svojho mocného vazala za jeho zločin. Ďalšou udalosťou bola, že kráľ Henrich II. ochorel do takej miery, že si myslel že zomrie. Svojho najstaršieho syna Henricha nechal korunovať za anglického kráľa, aby po jeho smrti nenastali rozbroje. Henrich II. sa však uzdravil. Svojho najstaršieho syna Henricha tvrdo odbil, keď ho požiadal, aby sa aj on ako korunovaný kráľ mohol podieľať na vláde so svojím otcom. Henrich II. nestrpel, aby sa niekto za jeho života podieľal na vláde. Henrichova manželka Eleónora Akvitásnka nemohla odpustiť svojmu manželovi jeho milostné avantúry. Štvala svojich synov, aby sa postavili proti otcovi a hľadali pomoc u francúzskeho kráľa. Svojich synov nemusela ani veľmi podnecovať, lebo najstarší syn Henrich svojho otca vinil za vraždu Tomáša Becketa. Becket totiž niekoľko rokov vychovávateľom najstaršieho Henricha. Richard / neskorší kráľ Richard levie srdce / nemal rád svojho otca, že podvádzal jeho matku. Všetci bratia prišli do Paríža zložiť lennú prísahu kráľovi Ludovítovi, a ten ich za to podporí v boji proti otcovi. Ludovít tak mohol značne oslabiť moc Henricha II. ako svojho vazala, keď bude robiť intrigy v jeho rodine. Anglický kráľ Henrich II. zúril. Poslal svojich poslov na parížsky dvor, aby mu vydal jeho synov. Ludovít VII. však ironicky odpovedal: „Ktorý anglický kráľ ma o to žiada, jeden je tu predsa na mojom dvore.“
Henrich II. sa nemohol len tak nečinne pozerať ako sa mu rozpadáva ríša. Urobil niečo, čo nikto nečakal. V roku 1173 sa nechal bičovať pred canterburskou katedrálou na znak pokánia za smrť Tomáša Becketa. Verejne prehlásil, že on nedal zavraždiť Becketa. A odvtedy sa všetko obrátilo v jeho prospech. Synovia zložili zbrane. Francúzsky a škótsky kráľ stiahli svoje vojska z jeho krajín. A odvtedy opäť na niekoľko rokov zavládol pokoj. V roku 1179 zomrel Ludovít VII. a vystriedal ho jeho syn Filip Augustus, ktorý mal v tom čase len štrnásť rokov.
Ďalší vojenský konflikt medzi Anglickom a Francúzskom vypukol po tom, ako zomrel Henrich – následník trónu v roku 1183. Princ Henrich bol manželom Margaréty – sestry francúzskeho kráľa Filipa. Podľa manželskej zmluvy mali územia Vexin a Gisosr po Henrichovej smrti sa vrátiť Francúzsku. To však jeho otec anglický kráľ nemienil dodržať. Keď nepomohli ani upozornenia, francúzsky kráľ začal vojnu voči Anglicku, tým že napadol Normandiu. Kráľ Henrich a jeho synovia Richard a Geodrey zo začiatku bojovali svorne proti Francúzsku. V roku 1187 kráľ Henrich požadoval od Richarda ako následníka trónu, aby sa vzdal Akvitánska v prospech najmladšieho brata Jána. Richard sa odmietol vzdať titulu akvitánskeho vojvodu. Henrich II. mu nakoniec Akvitánsko odňal. Filip Augustus videl v rodinných rozbrojoch príležitosť výrazne oslabiť moc Plantagenetovcov v Normandii tým, že bude ich štvať proti sebe. Richarda a Geodreya získal na svoju stranu. Geodrey však zomrel v roku 1186 počas rytierskeho turnaja v Paríži. Starý a zlomený Henrich súhlasil s mierovou zmluvou s Francúzskom v roku 1188. Pre Henricha to bol úder pod pás, keď videl na vlastné očí, ako jeho syn Richard skladal do rúk francúzskeho nepriateľa vazalskú prísahu. Ďalšie mesiace sa niesli v znamení bojov, počas ktorých Henrich sa musel ukryť na jeden zo svojich hradov v Poitou. 6. Júla 1189 Henrich nakoniec zomrel na mŕtvicu. Predtým však mu osud udelil posledný zdrvujúci úder, keď sa kráľ dozvedel, že na čele zradcov bol práve jeho najmilší a najmladší syn Ján.
2. časť
Vojna medzi Anglickom a Francúzskom prešla do ďalšej fázy, ktorá zo začiatku bola veľmi nájdená pre Filipa Augusta.
Kráľ Richard levie srdce vládol / 1189 – 1199 / sa spolu s francúzskym kráľom Filipom Augustom súčastnili križiackej výpravy vo Svätej Zemi. Počas tejto výpravy sa obaja králi znepriatelili. Príčinou toho boli najmä súkromné urážky, ktoré Filip dostal od Richarda. Richard zrušil svoje zasnúbenie s Alíciou, sestrou francúzskeho kráľa a oženil sa Berengáriou, dcérou navarského kráľa Sancheza. Obaja králi spolu vo Svätej Zemi nevydržali ani dva mesiace. Kráľ Richard dorazil do Sv. Zeme 8.júna 1191, už 31.júla Filip Augustus ju opustil. Ako príčinu uviedol rapídne zhoršujúci sa zdravotný stav. Pred odchodom však musel Richardovi odprisahať, že sa jeho normanských území nedotkne.
Kráľ Richard v októbri vyplával zo Svätej Zeme potom čo podpísal trojročnú mierovú zmluvu so sultánom Saladínom. Cestou však musel v preoblečení putovať cez strednú Európu, keď jeho loď stroskrotala neďaleko Benátok. Vo Viedni padol do rúk ďalšieho svojho nepriateľa rakúskeho vojvodu Leopolda, ktorý ho potom vydal do rúk nemeckého cisára Henricha VII. Počas tohto zajatia francúzsky kráľ podporoval v intrigách Richardovho brata Jána Bezzemka. Francúzsky kráľ porušil prísahu, ktorú dal svojmu bývalému križiackemu spojencovi, keď napadol Richardove dŕžavy v Normandii. Ako prvá bola mocná pevnosť Gisors, potom nasledovali ďalšie asi dvadsať miest a pevností: Dieppe, Évreux, Aumal, Tillieres, Nonancourt. Filipove snahy navrátiť všetky územia, ktoré kedysi patrili jeho predkom sa mu ešte nepodarilo. Nemecký cisár a anglický kráľ sa dohodli na výške výkupného vo výške 150 000, takže vo februári 1194 bol kráľ Richard slobodný. Francúzsky kráľ sa zmohol len na napísanie varovania pre Jána Bezzemka, že diabol je voľný.
Keď Richard levie srdce potlačil zradnú vzburu vedenú svojím bratom Jánom, začal hneď robiť prípravy na vojnu s Francúzskom, ktorá s prestávkami trvala od 1194 – 1199. Richard v máji 1194 bol už so svojou flotilou pri brehoch Normandie. Keď sa Filip Augustus dozvedel, že anglický kráľ sa vylodil so svojím vojskom, hneď z mesta Vendome utiekol. Richard chránil so svojim vojskom Normandiu a Poitiers, Akvitánsko chránil jeho švagor navarský kráľ Sancho. Kráľ Filip utrpel porážku pri meste Gisors. Počas bezhlavého úteku prišli Francúzi o poklady, štátnu pečať a ďalšie cennosti. Počas úteku cez rieku pri Gisors sa utopilo asi 20 francúzskych rytierov, a veľa nechýbalo, aby bol medzi nimi i francúzsky kráľ. Kráľ Filip začal odvtedy vyhýbať priamym bojom s anglickým kráľom. Niekoľko miest a pevnosti pomohol Richardovi dobiť jeho švagor navarský kráľ. Filip August navrhol mierové rokovania, keď si uvedomil, aké neblahé následky má táto vojna pre jeho krajinu. Kráľ Richard nariadil obchodné embargo na Francúzou, aby ich takto ekonomický oslabil. Mierové rokovania sa však začali, ale raz nesúhlasila jedna strana, raz druhá.
V roku 1196 začal Richard levie srdce stavať mocnú pevnosť Gaillard pri Les Andelys, ktorú postavil ani nie za rok. Účelom tejto stavby bolo chrániť strategické mesto Ruán. Filip August ako odplatu nechal podpáliť anglické lode kotviace pod hradom. Kráľ Richard začal v týchto rokoch používať motto, ktoré Veľká Británia dodnes používa: „Boh a moje právo!“ Počas týchto rokov anglický kráľ získal takmer všetko to, o čo ho Filip Augustus pripravil. Obaja králi už boli zrelí na uzavretie trvalejšieho mieru. Richard navrhol, aby sa jeho neter Bianca Kastílska vydala za Ľudovíta VIII., syna Filipa Augusta. Tieto spojenecké a svadobné plány dočasne prerušil predčasná smrť anglického kráľa Richarda levie srdce 6. Apríla 1999 pri obliehaní hradu Chaluz, keď potláčal povstane vicomta z Limuges.
3. časť
Ján Bezzemok sa stál po bratovej smrti kráľom Anglicka / 1199 – 1216 /, počas jeho vlády bola Normandia odňatá Anglicku. Od počiatku svojej vlády musel čeliť Artúrovi Bretnskému – svojmu synovcovi, ktorý si robil nároky na trón, lebo jeho otec Geodrey bol starší než Ján Bezzemok. V týchto nárokoch ho podporoval i kráľ Filip, ktorý od počiatku svojej vlády sníval o zjednotenom Francúzsku. V osobe kráľa Jána nemal veľmi ťažkého súpera. Kráľ Filip sa rozhodol odňať Normandiu kráľovi Jánovi. Tomuto odňatiu predchádzalo, že anglický kráľ doslova uniesol Izabelu z Angoulem, snúbenicu svojho vazala, aby sa s ňou oženil. Ukrivdený vazal Hugo sa obrátil na francúzskeho kráľa o pomoc, počas toho však stihol pobúriť niekoľkých vazalov proti Jánovi. Filip August predvolal Jána ako svojho vazala, ten sa však nedostavil. Následne v roku 1204 anglickému kráľovi Normandiu odňal a dal ju Artúrovi Bretanskému. Artúr bol však zajatý anglickým kráľom pri Mirebeau, kde sa pokúšal zajať staručkú Eleónoru Akvitánsku. Za niekoľko mesiacov svet obletela šokujúca správa, že Ján zavraždil mladého Artúra na hrade Falais v Normandii. Francúzsky kráľ Filip so svojím vojskom vkročil do Normandie, keď obsadil mesto Ruan, získal tým celú Normandiu. V tejto dobe umrela aj Eleónora bývalá anglická kráľovná v opátstve Fontenvraud v Poitou. Ján Bezzemok si uznal svoju porážku a stiahol sa do Anglicka. Ján dokonca svojím chovaním dostal do cirkevnej kliatby aj Anglicko. Keď videl, že anglickí baróni sa vzbúrili proti nemu, v roku 1213 sa podvolil pápežovi, ktorému dal Anglicko ako léno. V roku 1214 bol Ján Bezzemok definitívne porazený francúzskym kráľom. Celé Francúzsko sa radovalo zo zjednotenia, konečne sa francúzskemu kráľovi Filipovi splnil sen o zjednotenom Francúzsku. V rukách Angličanov ostalo len La Rochelle a Poitieurs. Kráľ Filip sa však chcel pomstiť anglickým kráľom za doterajšie krivdy. Poveril svojho syna Ludovíta VIII., aby viedol inváziu do Anglicka. Ján však musel pred vojskom utiecť na sever. Počas tohto úteku však zomrel v opátstve Newark v roku 1216. Ludovít VIII. sa v Anglicku so svojím vojskom príliš dlho nezdržal. Po smrti Jána Bezzemka sa vrátil do Franczska.
Uzavretie mieru
Nástupom Henricha III. po smrti Jána Bezzemka v Anglicku a Ľudovíta IX. vo Francúzsku sa veci pohli hodne dopredu. V roku 1258 obaja títo panovníci podpísali mierovú zmluvu, ktorá ukončila tento storočný vojnový konflikt. Ľudovít IX. podľa tejto zmluvy udelil anglickému kráľovi územia v diecesách Limuges, Cahors a Periguex. Henrich III. podľa tejto zmluvy sa zriekol svojich nárokov na Normandiu, Anjou, Touraine, Main, Poitou. Ďalej Henrich III. sľúbil prejavovať poctu francúzskemu kráľovi pre vojvodstvo Guyenne. Táto mierová zmluva ukončila vyše storočný vojnový konflikt medzi Anglickom a Francúzskom.
Pre zaujímavosť len dodám, že francúzsky kráľ Ľudovít IX. si svojou vládou získal rešpekt po celej Európe. Po svojej smrti bol vyhlásený za svätého. A anglický kráľ Henrich III. vládol až 50 rokov.
Celá debata | RSS tejto debaty