Založ si blog

Zvyky našich babičiek a dedkov


Netreba sa nám vracať ani do dôb minulých, aby sme spoznali dávne zvyky našich predkov. Stačí sa vrátiť do čias mladosti našich báb a dedov. Vďaka ním vieme, aké zvyky pochádzajú z dávnejších dôb, ktoré pre nás uchovali. Sú to rôzne zvyky, ktoré sa dodržiavali v každodennom živote, vo sviatkoch, v oblečení. Práve oblečenie / ľudová móda / zachovávajú ešte staršie tety najmä na vidieku Východného a Severného Slovenska. Aj táto móda / sukne, u nás na Východe kudle /, sú už „popanštené“. Lebo ku kúdľam nosia ženy pulóvre, svetre. No nanešťastie sa počet týchto tiež, čo nosia valalské sukne znižuje: buď sa už prevliekli do panských šiat – takto sa nazývalo oblečenie keď ešte väčšina obyvateľov na dedinách chodilo tak oblečených, čo bolo asi pred 60 rokmi. Alebo tieto tety zomierajú a táto ľudová móda spolu  s nimi. V mojej obci sú ich asi 25, najmladšia z nich má 65 rokov. Vždy keď vidím oblečenú ženu v kúdľoch, tak mám taký teplý pocit vo svojom srdci, pripomína mi to vidiecku idilku.

Na malom Slovensku existujú okolo tritsíc druhov ľudových krojov. Pomaly v každej dedine sa tieto kroje líšia.  Ešte na odľahlejších dedinách alebo kde majú nejaký ľudový súbor sa na sviatky aj najmenší obyvatelia oblečú do krojov.  Napr. ako je to v Lendaku na Vianoce

Každodenný život: Netreba ani opisovať ako ľudia žili, keď nebolo bielej elektroniky, toľko áut.  Naši starí rodičia by nám mladším vedeli rozprávať koľko mali práce okolo hospodárstva.  Pracovný deň našich babičiek začal zavčas ráno a končil niekedy až večer. Cez zimné mesiace „oddych“ využili na tkanie, vyšívanie. Počas týchto prác sa takto ženy navštevovali. Veď ako nakoniec mali tráviť dlhé zimné večery? Mám vedomosť, že v mojej obci v tridsiatich rokoch bohatý gazda otvoril prvé kino, kde premietali filmy, pokiaľ mu ho nezhabali v roku 1948.  Prvý kto mal čierno bielu televíziu v našej obci, to bolo niekedy v 50 rokoch. Vtedy sa všetky deti nahrnuli do tohto domu, aby si vychutnali nový „zázrak“. A v 60. Rokoch, keď v kinách / v Košiciach Amfiteater / stáli veľké zástupy ľudí, keď mali premietať americký film! Najmä vesterny.

Aj vyučovanie v škole bolo iné ako dnes. Bola len jedna veľká miestnosť, kde boli všetky deti od 6 roku života až do 12 – 13.  Mali len jednu učiteľku. Vtedy školy mali len jednu úlohu – naučiť deti čítať a písať, trocha i rátať. Aj to nebolo zaručené, že deti chodili do školy pravidelne, lebo museli pomáhať doma, práce bolo veľa.  Pred 70 rokmi sa spravidla mladé dievčatá vydávali okolo 16 – 18 rokov. Len málo kto z deti pokračoval vo vzdelávaní ďalej. Trebalo ich doma na prácu a aj vzdelanie bolo nákladné.

Lekárska starostlivosť bola vtedy spopľatňovaná. Staršia teta, ktorá už zomrela mi rozprávala, že keď jej starú matku trebalo operovať – predali kravu, aby mali peniaze na operáciu. Aj vtedy sa väčšinou ľudia liečili samy. Pri pôrodoch pomáhala pôrodná babica, bola to len nevzdelaná jednoduchá žena, a predsa sa len málokedy stalo, že rodička zomrela.  Na dedine žili aj tzv. felčiari, liečitelia, ktorí naprávali zlomeniny, a tí boli lacnejší než školení lekári.

Svadba: V košickom kraji sú to známe odpytávačky pred svadbou, keď príde rodina ženícha požiadať do domu nevesty o jej ruku. V dnešnej dobe však nevesty majú požičané svadobné šaty zo salónov.  Krstná matka v mene nevesty odprosuje rodičov a ostatných príbuzných, ďakuje rodičom sa obetavú výchovu, nevesta pritom kľačí. Potom príde ženích so svojou rodinou a autom sa potom odvezú do kostola. Ešte súčasť zvykov je tzv. rozmarínový lístok, ktorý sa pripína na šaty svadobčanov. Po obrade kostole idú  mladomanželia so svadobčanmi najčastejšie do reštaurácie. Zvyky sú, že ženích musí pozametať rozbitý tanier a nevesta pridržiava smetiak. Potom ženích prenesie nevestu cez dvere. Prvým chodom je slepačia polievka, ktorú jedia manželia z jedného taniera. Časami sa hrá aj ľudová hudba, aby sa vyhovelo najmä staršej generácií.  Okolo polnoci nasleduje čepenie nevesty a potom redová. No dnes sa až tak stritkne nedodržuje.

Pred stoma rokmi a neskôr sa hostina konala v rodinnom dome a volala sa celá dedina. V dnešnej dobe sa zväčšia volajú už len najbližší.

Pohreb: V čase, keď ešte neboli domy smútku, telo nebohého člena rodiny sa až do pohrebu nachádzalo v dome. A po večeroch sa príbuzní a priatelia modlili pri ňom. Keď bol pohreb, zobrala sa rakva s nebohým, niesla sa do kostola a odtiaľ na cintorín. A pohrebu sa opäť súčastnila celá dedina

Veľkonoce: Okrem návštevy sv. omší boli takéto zvyky: V piatok ľudia na znak smútku nad ukrižovaným Kristom išli do kostola oblečený celý v čiernom. Dnes sa ujal v Košiciach vďačný zvyk, že sa koná tzv. ekunemická procesia, ktorej sa súčastňujú luteráni, kalvíni a katolíci spolu. To v minulosti možné nebolo. V sobotu prebiehala aj prebieha posviacka veľkonočných jedál. Nechýba tu saláma, klobáska, plnka…., ktoré sa nesú v košíku. A košík musí byť prikrytý pekným obrúzom. A podľa tradície nesmie ani smäťko jedla vyjsť nazmar. Vo Veľkonočný pondelok prebieha oblievačka. Tá práva ľudová, je že muži zoberú obeť, držia ju a iní ju oblejú riadnou dávkou studenej vody. Potom akoby to nestačilo, zoberú bič a symbolický ženu vybijú, aby vraj bola celý rok pekná. Odmenou pre mužov sú maľované vajíčka. Dnes na polievačky chodia prevažne malí chlapci. A najčastejšou odmenou sú im eurá.

Vianoce: Štyri  týždne pred Vianocami sa uvil adventný veniec, a po každom týždni sa zapálila sviečka, pokiaľ ich nebolo štyri. Vianočné stromčeky boli pred desiatkami rokmi zdobené medovníkmi, vyrezavanými drevenými anjelikmi.  Naši starí otcovia vedeli vyrezávať i drevený Betlehém, ktorý sa nachádzal pod stromčekmi.  Darčeky boli len jednoduché.  Večer o šiestej sa na Vianočnú večeru podávala kapustníca s klobásov, knedle. A o polnoci nasledovala tradičná polnočná omša.  A podľa mňa to muselo byť snáď najkrajšie, keď chodili koledníci na večer trojkráľovi posväcovať domy. Videla som v televízií takéto vynšovačky z viacerých krajov. V jednej dedine dokonca boli koledovníci pastieri, ktorí inak počas roka veľmi nezhádzali do dediny z hôr. Odmenou im boli od dedinčanov klobásy, slanina…

O ľudových zvykoch by sa dalo i popísať omnoho viacej, ja som len chcela urobiť akýsi stručný prehľad o živote našich predkov z nedávnej doby.

Nie je také dôležité pracovať, ako informovať iných o tom, že pracujeme

24.01.2020

Autorka Marika Ritomská, editorka som ja. O projekte Dôstojné pracovisko vo verejnej správe sme sa mohli viac dozvedieť dňa 7. 11. 2019 na medzinárodnej konferencii v Prahe, ktorú organizoval Mobbing viac »

Nemôžeme si dovoliť hrdinov

23.01.2020

Autorka je Marika Ritomská, editorka ja. Režisérka Lucia Kaššová prišla s novým filmom "Denník SME za zdravý rozum", v ktorom som sa spolu s ďalšími tromi účastníkmi stala reklamou s viac »

Pani Remišová, ako funguje OĽaNO? – unikátne voľby 29. 2. 2020

21.01.2020

Autorka Marika Ritomská, editorka ja, článok je aktuálny najmä pred voľbami s unikatnym termínom - priestupným rokom. Vážená poslankyňa Remišová, naše 21. storočie je plné hyenizmu, viac »

Turecko / zemetrasenie /

Počet obetí zemetrasenia v Turecku stúpol na 38

26.01.2020 17:34

Spod trosiek zrútených budov sa podarilo vyslobodiť už minimálne 45 ľudí, pričom záchranári stále pátrajú po ďalších.

pocasie

Oceánsky vzduch prinesie na Slovensko zrážky a oteplenie

26.01.2020 17:30

Pozrite si videopredpoveď počasia s meteorológom Petrom Jurčovičom na pondelok a nasledujúce dni.

India / Pakistan / vojak / stráž / patrola /

Afganské vládne sily cez víkend zabili 51 bojovníkov Talibanu

26.01.2020 17:02

Afganské ministerstvo obrany vo vyhlásení uviedlo, že vládne sily vykonali 13 pozemných ofenzív a 12 leteckých úderov v deviatich provinciách.

Manažér, libra, profesia

V USA veria, že sa s Britmi rýchlo dohodnú o obchode

26.01.2020 16:13

Šéf rezortu financií USA verí v rýchlu dohodu s Britániou napriek nezhodám v otázke digitálnej dane, či dodávok firmy Huawei pre 5G siete.