Baloghová: „Vy ste bola politička?“
Ritomská: „Hej“
Baloghová: „Ako dlho?“
Ritomská: „4 roky“
Baloghová: „V parlamente ste bola? štyri roky?“
Ritomská: „A jedna novinárka mi povedala, že nemôže o mne písať.“
Baloghová: „Z denníka Sme?“
Ritomská: Myslím že hej.“
Týmto krátkym dialógom z dokumentu som začala svoju recenziu. Na otestovací pohovor s bývalou poslankyňou NR SR JUDr. Máriou Ritomskou mala mať šéfredaktorka denníka Sme Beáta Baloghová vopred pripravené otázky resp. mala si o nej lepšie zistiť jej profesionálnu minulosť. Otázky od šéfredaktorky boli tak trocha rozpačité neisté.
Film sa začínal prácou upratovačky v redakcii v skorých ranných hodinách. V dokumente bol v záberoch objavoval aj maskot, či miláčik Sme chameleón Slávo. Už po redakcii voľne nepobehuje, ale je v akváriu, lebo sa ho už báli jeho veľkosti, lebo už to nebolo rozkošné mláďatko. Počas dokumentu hrala aj pôsobivá nerušivá hudba.
V dokumente jeden z uchádzačov vyjadril svoj názor, že v Sme klesla gramatická úroveň žurnalistiky. Do dokumentu vybrali štyroch uchádzačov: Mariku Ritomskú, chirurga, vlastníka obchodu s rybárskymi potrebami, jedného blogera. eden vyjadroval svoj názor o odchode VB z EÚ, druhý hovoril o porušeniach práv pacienta, či majú byť študenti medicíny prítomní pri operáciách pacienta, ak si to neželá, tretí sa zaujímal o medzinárodnú politiku.
V dokumente vystupovali už štyria spomenutí účastníci. Dokument sa natáčal prevažne v priestoroch Sme. U dvoch uchádzačov to bolo u nich doma, a u druhých dvoch – na ich pracoviskách.
Azda najprofesionálnejší záber resp. čo malo byť skutočným obsahom dokumentu bol, že jeden z účinkujúcich bol aj pri práci novinárky Sme v NR SR. Tam mala reportáž z vtedajším poslancom a teraz predsedom NR SR Borisom Kollárom. Toto bolo skutočne profesionálny obsah.
Potom už na nižšej úrovni hodnotím prístup ku ostatným trom účinkujúcim. Tam nebolo nič z toho, čo by pripomínalo, že účastníci majú vidieť bežný pracovný deň novinárov Sme. Ešte ako tak profesionálne hodnotím, keď sa záujemcovia zúčastnili na rannej porade šéfredaktorov jednotlivých oddelení. Ale úroveň tohto záberu znižovalo podľa mňa to, že porada bola akási umelá. Šéfredaktorka tam bola, akoby nebola. Aj ako to poznamenali potom účinkujúci, či neboli na nich dopredu pripravení.
Každý účastník mal svojho „mentora“ prideleného novinára, ktorý sa mu po tie dní, čo sa natáčal dokument, venovať, ukazovať mu svoju prácu. Ale okrem tej novinárky v NR SR som nevidela nikoho, ktorý by účinkujúcim ukázal v akom teréne pracuje.
„Že ste si dovolili označiť Lipšica za prisluhovača CIA. Lipšíc vás mohol by aj teoreticky zažalovať.“
Takto ofenzívne začal mladý novinár atakovať Mariku Ritomskú. V zábere bolo vidno, ako ju to prekvapilo. Z toho hľadiska argumentačného mal prevahu novinár. A Marika iba hovorila, že tieto informácie má od svojho asistenta Mudr. Urbana. Novinár ju ďalej tlačil do kúta, že sú to neoverené info. A logický, Marika znova tu mala slabšiu pozíciu, keď povedala, že mu verila, dobra vôľa.
V rozhovore ju ešte poučil, že ak chce mať úspech, aby antimobbingový zákon prešiel, že nech kladie dôraz na príbehy ľudí zasiahnutých mobbingom.
Podľa môjho názoru to bolo neseriózne voči Ritomskej. Ostatní traja novinári sa ku svojim zverencom správali oveľa priateľskejšie.
Koniec dokumentu končil na autobusovej zástavke, kde jedno dievča na mobile si čítalo akýsi článok od denníka Sme. Možno aj to bolo dopredu nachystané. Nie každý je rád, keď ho kamerou sondujú, čo gúgli na mobile.