Koniec románu
Som Izabella, ktorá svojim nevinným srdcom ľúbila muža, ktorého som tak ranila. Ranila som jeho čistú lásku ku mne, tým, že som dala prednosť kráľovi Jánovi. Chcela som byť kráľovnou, obdivovanou, ktorej pre krásu a bohatstvo by sa sklonil každý. Nakoniec som to bola ja, ktorá sa sklonila pred veľkou láskou môjho pána. Zobral si moje srdce, milovala som ho. Milovala som ho aj, keď ho ovládali veľké vášne a ľudia sa ho v okolí báli.
Som Izabela, som tvoja láska, môj milovaný. Moje srdce odišlo s tebou. Ako budem bez teba žiť?
Izabela sa skláňala nad bezduchým manželovým telom.
17 rokov som vládol. Ľudia ma považovali za diabla, od diabla vyšiel ku diablovi sa vráti. I ja som bol iba človek, ktorý trpel, miloval. Mal som veľa chýb, ale bol som dobrý otec, dobrý manžel a chcel som byť dobrý kráľ. Teraz cítim iba ľahkosť, pokoj. Nič ma už neboli. Vonku víchrica zúri, ja však vnímam iba pokoj. Oľutoval som svoje hriechy z celého srdca, prijal som božieho syna do svojho srdca. Som zmierený a odhodlaný predstúpiť pred boží súd. Prijmem akýkoľvek trest za svoje viny.
„Ján.“Izabela plakala.“Odpočívaj v pokoji.“Nežne mu bozkala čelo.
„Poďte Vaša Výsosť, kráľa treba pripraviť na pohreb.“Oddaný Wiliam Marshal kráľovnú zodvihol.
„Vydala som sa za neho pre korunu, ale časom som sa do neho zamilovala. Čo len bude so mnou a s deťmi?“
„Princa Henricha ochraníme.“Kráľovnú vyviedol von.
Nesmúť za mnou Izabela. Mne je už lepšie. Môj duch opustil to staré chorobou a strasťami zmučené telo. Vznášam sa.Cítim iba ľahkosť. Počujem známy hlas. Je to hlas mojej matky, ktorý ma volá v diaľ. Nech idem sa ňou. Na druhý svet nevzal som si nevzal nič. Cítim iba lásku ku svojej Helene, lásku svojich detí, ktoré som všetky ľúbil. Cítim radosť ako som pomáhal núdznym. Vidím pred sebou svoj život. Cítim pocity tých, ktorým som ublížil, cítim aj radosť, šťastie keď som pomohol.
Cítim teplo náruči svojej ženy, cítim lásku svojho Henricho, keď mi drží ruku. Vznášam sa, počujem hlas svojho otca, ktorý ma volá, nech idem.