Blog Gabriely Závackej

Eleónora Akvitánska 1122 – 1204

Eleónora sa narodila v mocnej rodine akvitánskych vojvodov v juhozápadnom Francúzsku. Jej dedo bol slávny Wiliam IX, nazývaný Trubadúr. Práve on mal najväčší vplyv na charakter svojej vnučky. Ženy na akvitánskom dvore mali rovnocenné postavenie s mužmi. Túto úctu žoviálny vojvoda však neprejavoval svojej prvej manželke, ktorú zapudil. Keď mala Eleónora okolo sedem rokov, vtedy starý vojvoda zomrel. Jeho syn a otec Eleonóry Wiliam X . neustále bol na nože so svojimi vazalmi alebo susedmi. Ešte pred svojou smrťou zaopatril svoju dcéru, aby sa mohla vydať za syna francúzskeho kráľa. Právnici Wiliama X. vypracovali predmanželskú zmluvu, podľa ktorej Akvitánsko ostane naďalej nezávislou krajinou / teda Eleónora bude o ňom rozhodovať sama bez svojho manžela /. V stredoveku však bolo vzácnosťou, keď na čele štátu stala žena. Salický zákon, ktorý platil v Európe, nepripúšťal, aby krajinu zdedila žena.

V roku 1137 sa Eleónora vydala za Ľudovíta VII, ktorý sa o tri roky neskôr stál kráľom  Francúzska. Ľudovít by zostal v kláštore a stál sa kňazom, keby nebol tragicky zahynul jeho starší brat Filip na poľovačke v roku 1136. Povráva sa však, že keď Ľudovít uzrel svoju snúbenicu, jeho myšlienky na kláštorný život sa rozplynuli pri pohľade na ňu. Nasledujúce roky ukázali, že život Eleonóre zvyknutej na prepych a veselosť jej domova sa v strohom Paríži nepáčil. Na svojho manžela sa sťažovala jednou vetou: „Niekedy si myslím, že môj manžel je mních.“

Eleónora Akvitánska sa z nudy sa zúčastnila druhej križiackej výpravy po boku svojho manžela. Ľudovít neveľmi súhlasil, že ju vezme, lebo to by znamenalo len zvýšené a zbytočné výdavky na vojenské ťaženie. Eleónora na čele so svojimi dvornými dámami sa obliekli do historického kostýmu Amazoniek – ženských bojovníčok. To vyvolalo veľké pobavenie i pohoršenia zároveň. Ľudovít VII. sa v roku 1147 vrátil domov z neúspešnej vojenskej výpravy. Navyše bol aj v rozvodovom konaní so svojou manželkou. Eleónora si mohla podľa manželskej zmluvy ponechať úplnú kontrolu nad svojimi krajinami, ale musela sa vzdať svojich dvoch dcér. Ľudovít svoju manželku nepovažoval za morálny vzor pre svoje dcéry.

Eleónora však neostala dlho sama. O niekoľko mesiacov po rozvode sa vydala za normandského vojvodu Henricha Plantageneta,  Zlé jazyky tvrdili, že Eleónora sa pokúsila zviesť i Geodreya / otca Henricha II. /. Všetky historické dokumenty sa zhodnú, že manželstvo týchto dvoch bolo z lásky. Navyše Henrich bol jedenásť rokov mladší než Eleónora. V roku 1154 boli Henrich a Eleónora korunovaní za kráľa a kráľovnú Anglicka, po tom, čo zomrel jeho strýko kráľ Štefan.

Po niekoľkých rokov šťastného manželstva sa Henrich II. vrátil k starému spôsobu života – čo boli ženy a pijatika. Počas sedem rokov manželstva Eleónora porodila Henrichovi šesť deti, a ďalšie dva do roku 1165. Henrichovi sa už pôrodmi poznačená manželka, ktorá mala už po štyridsiatke nezdala byť tak príťažlivá. Nezhody medzi manželmi sa stupňovali. Vrcholom bolo, keď si Henrich našiel v Anglicku milenku, s ktorou sa predvádzal na verejnosti. Eleónora so svojimi deťmi ho opustila a vrátila sa do milovaného Akvitánska. Len jedine najmladší syn Ján ostal pri otcovi. Šírili sa posmešné chýry, že kým anglickou kráľovnou na papieri je Eleónora, skutočnou kráľovnou je krásna Rosamunda z Woodstocku. Zamilovaný Henrich jej nechal blízko Salisbury postaviť útulný zámoček, ako hniezdočko ich lásky.

Legenda o zavraždenej milenke

Od stredoveku koluje mrazivá milostná legenda, že kráľ Henrich nechal vo Woodstocku postaviť pre svoju milenku Rosamudu labyrint, aby ju ochránil pred žiarlivou manželkou. Eleónora nakoniec našla spôsob, ako sa zložitou spleťou pozemných chodieb dostať ku svojej sokyni. Rosamunde ponúkla, aby si vybrala spôsob akým zomrie: zadusená šálom, prebodnutá dýkou alebo otrávená jedovatým nápojom. Rosamunda sa rozhodla pre čašu s otráveným vínom. Henrich sa išiel od žiaľu zblázniť, svoju manželku nechal uväzniť na doživotie. Pravdivosť tohto hrôzostrašného príbehu vyvracia skutočnosť, že  keď Rosamunda zomrela / rok 1173 / Eleónora bola so svojimi deťmi v Akvitánsku. A druhá skutočnosť, že Rosamunda zomrela v kláštore Godstove ako 24 ročná na tuberkulózu. V skutočnosti dôvodom doživotného žalára kráľovnej Eleonóry bolo, že štvala šľachtu a svojich synov proti manželovi a kráľovi.

Na slobodu sa Eleónora dostala až po manželovej smrti v roku 1189, keď na trón nastúpil jej syn Richard levie srdce.

Eleónora zakladá Súdy lásky

Roky 1168 – 1174 patrili medzi najšťastlivejšie roky kráľovnej Eleonóry. V slnečnom Akvitánsku  bola vládkyňou ona. Užívala si lásku k svojím deťom, najviac si obľúbila syna Richarda, ktorého v roku 1172 ustanovila za vojvodu.

Na svojom dvore a v krajine chcela zaviesť spravodlivejšie postavenie pre ženy, než to bolo na dvoroch jej oboch manželov. Vyjadrila sa, že chudobné ženy majú to čo ona nie, svoje milované deti majú pri sebe, pokiaľ nie sú dospelé. Jej dcéry odišli do ďalekých krajín za svojimi budúcimi manželmi ešte v útlom veku.

Kým jej manžel v Anglicku založil porotný súd 12 čestných mužov, ona zaviedla porotu 12 žien. Tieto 12 ženy potom súdili a vynášali rozsudky, tu však ženy poslúchali dobrovoľne, a nie so strachom ako to bolo u mužov. Takto chcela riešiť rôzne konflikty, ktoré vznikali v jej krajinách. Verila, že srdce ženy je spravodlivejšie, než srdce muža..

Na dvore kráľovnej Eleónori platil tzv. princíp dvornosti. Časy jej deda Wiliama Trubadúra, keď sa od rytiera požadovala len chrabrosť a skúsenosť v boji boli už dávno preč. Eleónora zaviedla náročnejšie požiadavky na rytiera: musel vedieť hrať na hudobnom nástroji, spievať, zdvorilé vystupovanie k ženskému pokoleniu. Dvorný rytier mal mať dámu, ktorú zbožňoval vo svojom srdci. Táto láska bola na platonickej úrovni. Vďaka tomuto štýlu sa na ženy začínalo pomaly pozerať ako na ľudské bytosti, nielen ako objekt sexuálnej potreby mužov.

Samotnú Eleónoru v piesňach ospevovali pod  pseudonymami ako Plus – que – Dame a Mos Aziman. Akvitánsky dvor sa stál centrom pre najvýznamnejších básnikov a spevákov tej doby. Na podnet Eleónori básnik Chrétien de Troyes napísal romány  Erec a Emide a Kopija alebo rytier na káre..

Aj jej dcéry z prvého manželstva Márie de Champagne a Alice de Blois  zdedili básnické vlohy po nej.  Marie de Champagne zozbierala legendy o kráľovi Artušovi, Ezopove bájky a autorkou o Izoldovi a Tristane. Aj Richard levie srdce sa ukázal byť ako  nadaný básnik a spevák.

Posledné roky kráľovnej

Keď sa Richard  stál v roku 1189 anglickým kráľom, jeho prvou starosťou bolo, aby čím najskôr nazhromaždil dostatok finančných prostriedkov na križiacku výpravu. Poveril svoju matku, aby išla v jeho mene do Navarrského kráľovstva požiadať princeznú Berengáriu o ruku. Skoro sedemdesiatročná Eleónora sa pustila do náročnej úlohy, priviesť nevestu na Sicíliu, kde ju očakával Richard. Po niekoľko mesačnej náročnej ceste cez Alpy sa budúca svokra a nevesta dostali na miesto stretnutia. Kráľovná sa s Richardom  videla iba niekoľko dní, lebo musela vrátiť sa do Anglicka a hájiť jeho záujmy. Musela uzemniť svojho najmladšieho syna Jána, ktorý veľmi túžil po korune.

Na jeseň roku 1192 došla do Anglicka zdrvujúca správa, že kráľ Richard padol do nemeckého zajatia. Bolo nutné zhromaždiť 150 000 zlatých na výkupné. V Anglicku sa toho ujala Eleónora, v Normandii Berengária. Keď už bola požadovaná suma pozbieraná, kráľovná Eleónora  sa vybrala na čele delegácie na jar 1194 do Nemecka. Eleónora sa utiahla do kláštora Fontenvraud, aby posledné dní strávila v modlitbách. Rok 1199 bol rokom rán pre staručkú kňažnú. Na jar tohto roku zomrel jej najmilší syn Richard levie srdce a o niekoľko mesiacov jej najmilšia dcéra Johana.

Eleónora ešte ako 82 ročná podnikla poslednú náročnú cestu cez Pyreneje. Aj tentoraz išla po nevestu do Kastílie. Tentoraz to bola jej vlastná vnučka Bianca, ktorá sa mala vydať za Ľudovíta, následníka francúzskeho trónu. Tento sobáš mal priniesť prímerie medzi Anglickom a Francúzskom.

Na záver:

Eleónora zomrela na jar roku 1204, je pochovaná po boku svojho manžela Henricha a pri milovaných deťoch Richarda a Johany.. Je pokladaná i za starú matku kráľovských rodov v Európe. Mala 11 deti, z ktorých len 2 ju prežili.

Jej odkaz spočíval v tom, že sa dokázala presadiť v takom neúprosnom prostredí. Ukázala terajšej spoločnosti, že aj žena sa vie vyrovnať svojimi vlastnosťami mužovi. Že žena nie je len prostriedkom na uspokojovanie potrieb muža, ale rovnocenná bytosť.